IV. Treść poszczególnych rodziałów
2 Rodzaje społeczności jako miejsca aktualizacji ludzkich potencjalności
2.2 Naród jako miejsce aktualizacji kulturowych potencjalności osoby ludzkiej
Národ ako miesto aktualizácie kultúrnych možností ľudskej osoby
Národ vzniká a trvá vďaka tomu, že medzi jeho členmi jestvuje jednota, ktorá je vybudovaná na spoločnom dobre. Medzi národom a rodinou je úzky vzťah. Emancipovaná monogamná rodina, založená na dobrovoľnom a nerozlučnom manželstve medzi mužom
212 Porov. SKRZYDLEWSKI, P.: Rodzina w cywilizacji łacińskiej a wolność człowieka, s. 2l0-211.
a ženou, nie je uzavretá komunita, ale „pozýva“ celú spoločnosť spolupracovať na dosiahnutí svojho konečného cieľa - zabezpečiť integrálny rozvoj človeka ako osoby.214
Takto je rodina základom národného života. Funkcie rodiny, zvlášť snaha o prospech všetkých jej členov bez výnimky a otvorenosť k spolupráci na tomto cieli s ďalšími subjektmi verejného života, to je vzorový prototyp sociálnej solidarity.
Vo svetle filozofického realizmu postoj vzájomnej solidarity rodinných príslušníkov je prirodzeným základom sociálnej solidarity, ktorý zároveň odhaľuje falošnosť tvrdenia o údajnej atomizácii alebo antagonizovaní účastníkov spoločenského života. Rodinné vzťahy sú najlepším dôkazom, že faktory, ktoré spájajú ľudí, prevládajú nad faktormi, ktoré spôsobujú rozdiely medzi nimi, alebo dokonca konkurenciu. Rodinná komunita je školou prirodzenej solidarity, ktorá sleduje spoločné dobro tak svojich členov ako aj iných osôb. Preto kultúra rodinného života, založená na medziľudských vzťahoch má také základné postavenie v spoločenskom živote človeka, že býva modelom jeho organizovania na vyšších úrovniach. Dôkazom toho je aj často používaná terminológia: rehoľná rodina, skautská rodina, farská rodina, rodina národov, atď.215
Keď sa v rodine pestuje postoj solidarity vo vnútorných vzťahoch a udržiava sa v rámci vonkajších vzťahov, rodina ovplyvňuje život spoločnosti, povzbudzuje svojich súčasníkov k tomu, aby boli vzájomne solidárni. Preto fenomén širšej sociálnej solidarity, zvlášť v medziľudských vzťahoch, spája ľudí na uskutočňovaní spoločných cieľov pre všetkých. Postoj solidarity sa vyjadruje tým, že každý je stále pripravený spolupracovať, prijať tú časť práce, ktorá mu patrí, pretože je členom určitej komunity. Avšak angažovanosťou solidarity je nielen to, že splní, čo mu patrí na základe členstva, ale predovšetkým v tom, že sa stará o osobné dobro každého člena komunity. Jednotliví ľudia motivovaní osobnou zodpovednosťou za rozvoj iných, sú pripravení prijať úlohy nad rámec svojho podielu a svojimi skutkami naplniť to, čo by v komunite mali splniť iní.
Výsledkom šírenia a upevňovania vzoru rodinnej solidarity vo verejnom živote je vytvorenie národnej solidarity. Tento nový typ solidarity, rovnako ako jeho rodinný prototyp, je orientovaný na obranu a plnú realizáciu spoločného dobra každého človeka v perspektíve jeho večného života. Konkrétnym prejavom jeho existencie, a tiež potvrdením jeho nezanedbateľného významu v živote národnej pospolitosti je ochota obetovať časný život jednotlivcov na obranu najvyššieho dobra – osoby.216
214 Porov. BIESAGA, T.: Źródła zagrożenia rodziny, „Człowiek w Kulturze” (1995) nr 6-7, s. 203-204.
215 Porov. TARASIEWICZ, P.: Spór o naród, s. 31.
Základnými rysmi národnej solidarity má byť jej trvanlivosť. To vyplýva zo skutočnosti, že sa na nej môžu podieľať nielen terajšie, ale aj každá nasledujúca generácia členov národného spoločenstva. Konkrétna rodina – a s ňou aj celý národ, ku ktorému patrí a pre ktorý zostáva navždy modelom, je nejakým spôsobom spojením minulosti s budúcnosťou. Takto sa veľmi obohacuje skúsenosťami svojich predkov a svojho ľudu a tiež ovplyvňuje formy spolupráce so svojimi nástupcami. Okrem trvanlivosti národná solidarita sa tiež vyznačuje svojou exkluzivitou, čo znamená, že niekto nemôže byť súčasne členom dvoch národov. Exkluzívna solidarita odlišuje národ od takých komunít, ako sú spoločnosti, kluby a združenia, kde členstvo v jednej organizácii nevylučuje možnosť patriť do inej. To znamená, že národ sa podobá rodine, aj vzhľadom na monogamný a nerozlučný charakter, ktorý patrí k základu manželstva - aj na základe exkluzívnych vzťahov. Exkluzívne rodinné vzťahy a tým aj národné, vyplývajú z toho, že tieto vzťahy majú charakter zväzku, a nielen charakter kontaktov a spoločného bývania.
Ďalším dôležitým rysom národnej solidarity je, že je organická, čo znamená, že relevantným kritériom príslušnosti k národu sú osobné vzťahy, a nie napr. súkromné vyhlásenia. Prirodzenou paradigmou národnej organickosti - ako v prípade trvanlivosti a výlučnosti - je rodina. Avšak o organickosti rodiny rozhoduje nielen jej biologický faktor (pôvod), ale aj kultúrny (vzdelanie). V tejto súvislosti sa solidarita národa javí ako organická nie z dôvodov biologických, ale kultúrnych, čiže ako vzájomná pomoc príslušníkov národného života pri napĺňaní svojich osobných možností.217
Nakoniec dôsledkom šírenia rodinnej solidarity v sociálnom meradle je trvalá, exkluzívna a národná organická solidarita, ktorá je rozhodujúcim kritériom pre identitu a život národa. Vymiznutie národnej solidarity je najzrejmejším prejavom krízy kultúry, tak národnej ako i rodinnej.
S veľkou historickou a filozofickou erudíciou Krąpiec ukazuje genézu národa. Židovský národ je zobrazený ako prototyp národa. Zaoberá sa tiež otázkou národných štátov vzniknutých na území karolovského štátu. Mimochodom pri týchto analýzach poľský tomista zdôrazňuje, že práve dynastický egoizmus znemožnil vytvoriť skôr skutočné európske spoločenstvo. Jeden jazyk, elity intelektuálne vzdelávané na rovnakých univerzitách dávali dobrý základ pre spoločnú Európu.218 Podľa autora o národe v užšom
217 Takýto cieľ rodiny je základom jej univerzálneho uznania. Porov. KRĄPIEC, M. A.: Rodzina, s. 798.
218 Porov. KRĄPIEC, M. A.: Człowiek i polityka. Polskie Towarzystwo Tomasza z Akwinu, Lublin 2007, s. 64-68.
slova zmysle môžeme hovoriť od Veľkej francúzskej revolúcie a od Napoleona.219 Krąpiec uvádza šesť faktorov národa. Prvý z nich - je „spoločenstvo krvi“. Ak sa príliš zdôrazňuje, vedie k nacionalizmu či rasizmu. Druhý - územie bydliska, kraja, krajiny, regiónu, dedičstvo. Po tretie, veľmi dôležitým faktorom v národe sú spoločné dejiny národa. V tomto kontexte autor upozorňuje na skutočnosť, že moderná ekonomika a emigrácia za prácou môžu výrazne oslabiť toto organické spoločenstvo. Nie je dobré, keď sa miesto práce stáva náhradou za vlasť. A konečne, štvrtý faktor, možno najdôležitejší, je spoločná národná kultúra, vyjadrená určitým jazykom, „ktorý zahŕňa náboženstvo, vedu, umenie
spolu s technikou a morálku s charakteristickými národnými zvykmi.“220 Toto kultúrne puto podľa presvedčenia poľského tomistu, je väzbou ducha, ktorá presahuje rámec jedného jazyka, ako je to v prípade Švajčiarov. Piaty a šiesty faktor sú zdôraznením niektorých skôr preberaných otázok. Piaty faktor zahŕňa úlohu étosu, štýlu ľudského konania, morálne akty pri vytváraní národného povedomia, ako aj umeleckej tvorby a vedeckých úspechov. Posledný, šiesty národný faktor spočíva v tom, že „národné cítenie je určitý politický fakt, ktorý umožňuje odlíšiť jeden národ od iných národov“. Krąpiec citlivým spôsobom rieši problematiku národných štátov. Usporiadanie štátu nehľadajú všetky národy rovnako intenzívne.221