R O C Z N I K I H U M A N I S T Y C Z N E T o m X L V I I , z e s z y t 7 - 1 9 9 9
M A R T I N G O L E M A B a n s k á B y s t r i c a
S T U R A L A U N E R - K O N F L I K T V Í Z I I S L O V A N S T V A
System atickejšie zaoberanie sa tém ou Slovanstva bolo v slovenskom p ro stredí vyvolané vplyvnými vizionársky ladeným i filozoficko-historickým i koncepciami H erdera a Hegla. A k á k o ľ v e k takto inšpirovaná vízia budúcnosti Slovanov si vyžadovala jasnejšie d e fin o v a ť predtým skôr neurčito p o c i ť o vaný „stupeň” vzájomnej príbuznosti medzi slovanským i národm i a následne z neho vyv o d iť konkrétne kultúrno-politické stratégie d e jinného pôsobenia Slovanov. Každá takáto vízia tak isto m usela jasnejšie d e f in o v a ť aj v z ť a h Slovanov k neslovanským národom Európy.
V polovici 19. storočia vznikli na S lovensku dve obsiahle historicko-filo- zofické diela ponúkajúce dve zásadne odlišné vízie S lo v a n stv a - kniha Stepána Launera (banskoštiavnického profesora) „ P o v ah a S lova nstva se zvláštním ohledem na spisovní reč Cechu, M oravanu, S lezáku a S lo v á k u ” vyšla v Lipsku r. 1847. Kniha Ľ u d o v í t a Štúra, centrálnej osobnosti slov. romantizmu, Das S law enthum und die W elt der Zukunft (S lovanstvo a svet budúcnosti) bola síce napísaná po r. 1848 v nem čine, prvýkrát bola p u b lik o vaná až po Štúrovej smrti v r. 1867 v ruskom preklade.
Kým v Launerovej knihe je S lovanstvo predstavené ako celok d iferen co vaný na štyri kmene, z ktorých každý žije autonóm ny kultúrny a politický život v tesnom, takpovediac „m an ž elsk o m ” zväzku s niektorým n eslovanským národom západnej Európy; v neskoršie napísanej Štúrovej knihe je načrtnutá vízia kultúrneho i politického splynutia Slovanov pod vedením Ruska.
Spor týchto dvoch vízií m ožno in terpretovať ako slovenskú verziu sporu „západníkov” a „slavianofilov” . A rgum e nta čná štruktúra tohoto sporu je v m nohom sym etrická so všeobecným scenárom takýchto sporov, o d o h rá v a jú cich sa aj v iných slovanských kultúrach. Jej filozofické podložie tvorí H e g lo va filozofia dejín. P o d ľ a nej každá etapa vývoja objektívneho d u ch a j e re p re zentatívne stelesnená v určitom národe. Kým Hegel úlohu d o v r š o v a te ľ o v
histórie pririekol N em com , L au n e r tvrdí, že na tejto úlohe bude participovať širší zväzok neslovanských i slovanských národov Európy.
Z a duchovných reprezentantov svojich čias Launer pokladu štyri zápa doeu ró p sk e národy - Talianov, Francúzov, A ngličanov a Nemcov. P o d ľ a neho: „Z ápadní E uropa jest neyvyšší veku našeho pravidlo, norma, a au- ctoríta; kto za našeho času vzdelaným býti, t. j. pravdu a zpúsob života doko nalý míti chce, m usí se vysvédčiti, že se on płodami ducha západní Europy vzdelal, že on na základech vzdelanosti západňo-europejské budovu života svého založil a ustavel. Bez tohoto vysvedčení za našeho času žádný vzdelaným býti nem uže, nebo západní E uropa práve obsahuje v sobé národy, je n ž to veku našeho duchovným i Representanty slují; národy jen žto svetu celém u dávají takt a tón všelikého činení a nec h an í” . (Launer, s. 31). „Západ- n o-europejská vzdélanost jest čtyŕvétvový strom; do téchto čtyr vétev zaštepiti se m á život slovanstva” . (Launer, s. 83) Až takto vzniknutý celok európskych n árodov potom dovŕši dejiny v heglovskom zmysle.
T akáto optim istická p aneurópska historická vízia, identifikujúca zdroj a ce n tru m tohoto pohybu mimo Slovanstva, ostro kontrastuje so Štúrovou k oncepciou. P o d ľ a Štúra neslovanské národy Západu sú už duchovne „vyho re né” , čaká ich len postupný rozklad a úpadok. R eprezentantm i budúcnosti sa stanú práve slovanské národy, kultúrnym zdrojom a centrom budúcnosti sa stane Rusko. Štúr p onúka asi takúto prognózu vývoja Západu - z poli tického h ľ a d i s k a prechádza Z ápad od absolutistických m onarchií ku konštitu č n ý m štátom, tieto sa zas pretvárajú na politické a napokon na so ciálne a kom unistické republiky, kde sa všetko končí v rozklade a v deštruk cii ľ u d s k o s ti. „ Niet tu pokoja, ani stálosti, všetko sa valí a tlačí vpred, rúti sa, a všetci tu vidia svoje konečné, vytúžené š ť a s tie - v záhube! Jedna re volúcia bude n a sle d o v a ť za druhou a po každej na tom budú národy Západu horšie ako predtým. N asledujúce generácie budú stále divšie a horšie, už dýchajú tento vzduch, už z neho čerpú energiu; západným duchom času je p o zn a čen á aj výchova; tento duch je ochabnutý, ospanlivý, zo zásady sa vzdal a k e jk o ľ v e k prísnosti; z m ä k č ilo s ť , pôžitkárstvo a h o jn o s ť čoraz väčšmi vytláčajú bývalú z d r ž a n liv o sť , v á ž n o s ť , niekdajšiu č in o ro d o sť ; nech sa teda krútia kolesá voza vpred, pretože ich nem ožno ob rá tiť - nech sa teda rútia vpred s pokoleniam i Západu, pokým ich n ezadrží nad p rie p a s ť o u mocná ruka.
Kam o b rá tiť p o h ľ a d , kde č e rp a ť nádej, k e ď srdce, čo vzplanulo láskou k človeku, m árne h ľ a d á pom oc na Z ápade? Tam, na ď a l e k o m Východe, pre tože tam je usídlený národ Slovanov, národ b udúcnosti!” (Štúr, s. 1 14).
Slovania sa majú od riec ť kultúry Z ápadu a v rá tiť sa k svojim koreňom , jedine tak ich Západ nestrhne do záhuby a budú m ô c ť u s k u to č n iť svoju historickú misiu. Európu teda Štúr vním a ako fatálne sa roz padáva júc u na dekadentný, do záhuby sa rútiaci Západ a na slovanský V ýchod, ktorém u patrí b u d ú cn o sť. Tieto dve polovice Európy nie sú p o d ľ a neho tak kultúrne stmelené, aby ich mohol č a k a ť spoločný osud.
Launer naopak zdôrazňuje n e z ru š ite ľ n é príbuzenské väzby, ktoré viažu Slovanov k Západu: „Nebo v Evropé mezi všem i národy duch je d e n jest, a jakovási chem ičná pŕíbuznost panuje, kdežto je d e n k a ž d ý z m enších nevzdelaných národku tahnut bývá k tomu vzdélanéjším u, j e n ž to se s je h o vnítŕními vlohami a s je h o určením srovnává. Proto se Elorvaté k V lachúm , Poláci k Francouzúm , C echové, M oravané, Slováci k N é m c ú m , R usove k Angličanúm touto chem ickou jakoby príbuzností puzeni, táhnou, aby se jejich vzdelaností nasýtili” . (Launer, s. 102)
Každý pokus „slavianofilov” p re trh n ú ť tieto väzby je p o d ľ a L aunera smiešny a musí skončiť žalostne. L auner polem icky odkazuje „politickým slepcom ” , že slovenská kultúra je svojim charakterom ď a l e k o bližšia n e m e c kej kultúre než napr. kultúre ruskej: „Délej co delej, hazej se jakkoli jen chceš; nechce-li se ti státi, h o ď sebou o zem, pakliže se ti m yšlen í v hlavé tvé n e 1 i b í, uder ní o mur, a pŕedce z d ucha tvého nikdy západno-europejskou logiku a formy ducha, podlé nichžto si se tam mysliti a činiti naučil, nikdy formy tyto z ducha tvého nevyslečeš, ty tvého činení míru v zá padní Europe rníti budeš, nebo ji tam míti musíš. A tak tehdy téch politických slepcú upo- zorniti musíme, aby nazreli hloubéji do života europejského, a je n tehdáž soudili o tendenciech a propagandách; tam se jim ukáže, co js m e my Slováci, či jsm e propaganda nem ecká anebo ru sk á” . (Launer, s. 119).
Štruktúra príbuzenských väzieb, ktoré n e z ru š ite ľ n e viažu slovanské k m e ne k Západu, má u Launera podobu úzko zviazaných kultúrnych dvojíc. Každý zo štyroch Launerom uznávaných slovanských „k m e ň o v ” m á v zá pad nej Európe svojho privilegovaného „d v ojníka” , s ktorým j e pospájaný tak úzkymi „rodinným i” zväzkami, že „jeden národ nie jin é h o není, než histo rické doplnení jiného; činnost jed n o h o svetohistorického národu je s t je n the- ma a základ jin é h o ” . (Launer, s. 79).
Slovanské národy majú p re tlm o č iť do S lova nstva a ď a l e j ro z v íja ť kultúru svojich dvojníkov - Ilýri alebo Chorváti sa majú o rie n to v a ť na T a liansko, Poliaci na Francúzsko; Ceši, M oravania, Slezania a S lováci (Launer ich chápe ako jed en národ, ktorý by mal m a ť aj spoločný spisovný jazy k ) na N emecko a Rusi na Anglicko.
P o d ľ a L aunera teda: „Slováci ani u Taljanu ani u Francuzu, ani u An- gličanú nem ajú co hledati, oni jsou mravy, vedou a náboženstva formou Nem ci. Oni k tom u cíli zahrnutí byli do historie, aby ten neyčistéji v N e m e c ku vyslovený princíp protestantický spolu se Slezáky, M oravany a Cechy do S lova nstva preložili, p íetlu m o č ili” . (Launer, s. 122).
Slováci nem ôžu h ľ a d a ť svoju p ô v o d n o s ť a najbližšie príbuzenstvo mimo Čiech, M oravy S liezska a N em ecka, napríklad u C horvátov ako to robili n iektorí Štúrovi žiaci: „Zde budiž je n sub clausula rečeno o tom kameni m oudrosti podtatranských m udráku, že jsm e my Slováci, prý, blíže Horvátúm. nežli Č echúm ; kdežto my duchem i životem protestanti t. j. Némci; a Česi též du ch e m i životem Némci anebo protestanti, b y ť v katholickém obleku co do náboženstva; duch ale jest i tam p h ilosophic ko-ném ec ký” . (Launer, s. 89). Štúrove snahy s ep a ro v ať Slo vákov kultúrne i jazy k o v o ako osobitný kmeň od Č echov, M o ravanov a S lezanov Launer príkro odmieta: „... v ž d y ť dobre Ti známo, že S lovensko podtatranské púvod svúj hledá, chce býti púvodním; to ale též žádného tajno není, že Slovákú podtatranských púvod dvojnásobný jest, a síce jed en púvod všeobecný vézí v človečenstvu, jiný ale vézí v Slo vanstvu...” (Launer, s. 78). A predbežne najvyspelejším i reprezentantm i „člo v eč en stv a” , a objektívneho d ucha sú p o d ľ a L aunera Taliani, Francúzi, Nemci a Angličania.
L au n e ro v a vízia budúcnosti Slovanov j e čisto kultúrna, na rozdiel od vízie Štúrovej neprerastú príliš ponad politický status quo vtedajšej Európy, na m ožnosti sam ostatného politického života menších slovanských národov sa napr. L au n e r pozerá len v e ľ m i skepticky.
P odobne ako N em ecko, ktoré získalo len „m yšlenkovou vnitŕní slobodu" avšak „na útraty politické sv o b o d y ” a tak „silné sice duchem , stalo se poli tickým n ed o c h ú d č e te m ” ; (Launer, s. 62), ani Slovensko nie je schopné sam o statného „p o litic kého” života: „I popatrite jen na Slovensko, Vy, co tu púvod- nost Slovákú hledáte, a vizte tento véčný Slováka púvod, vizte a vezte, že S lovák za púvod svúj Protestantizm us uznal, a púvod svúj, a púvodnost svou, t. j. to, odkud on pochází, a čeho schopný jest, již dávno ukázal: On jest schopný T heologie a P hilosophic, on jest schopný toho, čeho jsou schopní N ém ci a vedlé N ém cú Č echove, M oravané a Slezáci; on jest schopný života církevního, on m á náboženstvo; politického života schopný není, zákono- darství schopný není, nebo jest práve tak veliký svévolník ja k o Polák, anebo Čech, sám sobé zanechaný, a práve proto pŕišel do školy takové, ja k o Polák anebo Čech, kde se radnému životu, a néčemu stálemu, a všeobecném u
príúčiti musí, aby se znal podríditi vuli všeobecné, a nedal se uchvatiti prvnímu nápadu své lehkom yslnosti” . (Launer, s. 156).
Slovák teda rovnako ako N em ec by mal re š p e k to v a ť a p r i j a ť svoj čisto „filozofický” údel, nemal by teda p re n á ša ť ť a ž is k o svojej svetohistorickej činnosti do politickej oblasti: „D uchovních m ocí púso b en í ve vlasti naši uvážíce, presvedčím e se, že se Uhersko na dve hlavní o d d elen í rozpadá; a sice: je d n a strana se chopila praktického, politického zá padního života, a tuto stranu píedstavují v Uhersku M a ď a r o v e , ja k o ž to zákonodarci vlasti naši; jin á ale strana obrátila sa k theoretickém u a philo so p h ic k ém u západním u životu, totiž k N ém cúm , a tuto stranu pŕedstavují ve vlasti naši uherští Slováci a N em ci” . (Launer, s. 120). P o c h o p ite ľ n e takáto na politiku rezig nujúca orientácia v y ra ď u jú c a Slovákov z politického života m usela v y v o lať rozhorčenie u „politickejšie” z m ý š ľ a jú c ic h slovenských vzdelancov.
Štúr vo svojej knihe analyzuje tri m ožné politické cesty Slovanov; ď a l e ko prekračujúce politický status quo vtedajšej Európy: „ V z h ľ a d o m na p o m e ry, v ktorých žijeme, jestvujú len tri m ožnosti, a p o d ľ a nich sa rozchádzajú aj prevládajúce názory: tým prvým je vytvorenie federatívnych štátov, po druhé u tv oriť z R akúska centrum všetkých západných a j u ž n ý c h slovanských km eňov a to tak, že by sa slovanský živel ako najm o cn e jší stal n o s i t e ľ o m hlavnej štátnej moci a podstatne by m odifikoval štát, a p o d ľ a tretieho názoru by sa mali Slovania celkom a bez výnim ky p rip o jiť k R usku. T oto sú tri hlavné smery a my sa pokúsim e na ne nezaujaté p o z r ie ť , aby sm e zistili, ktorý z nich má najväčšiu šancu u s p i e ť , ktorý najviac za b ezp e čí Slovanom ich existenciu a rozvoj a u v o ľ n í cestu d ejin ám ” . (Štúr, s. 131). Štúr za jedinú správnu považuje tretiu m o ž n o s ť . Vo svojich predstavách o zjedn o ste n í S lo vanov načrtáva historické poslanie Ruska: „R usko m á moc, obrovskú moc a tým aj poslanie a právo ro z m e tať všetky slovanské separatistické tendencie a náro k o v ať si na hegemóniu v celej rodine slovanských n á r o d o v ” . (Štúr, s. 140).
Pripojenie Slovanov k Rusku u Štúra m á charakter nielen účelovo-poli- tický, ale priam kultúrno-civilizačný. Štúr kritizuje a postupne o d m ieta všetky vývojové trendy Západu, proti slobodném u trhovém u hospodárstvu stavia slovanskú občinu, odm ieta sm erovanie k parlam entnej dem okracii, proti nej stavia m odifikované „sam oderžavie” , odm ieta k atolicizm us i protestantizm us a hlása osvojenie si pravoslávia, preferuje ruštinu ako spoločnú spisovnú reč Slovanov. Oproti Launerovej koncepcii utuženia väzieb so Z ápadom tu ponúka naopak koncepciu rozchodu so západnou civilizáciou a kultúrnu h o mogenizáciu Slovanov do jedného celku.
L auner síce tiež predpovedá Rusku v e ľ k ú b u d ú c n o s ť , ale iba v prípade, že do seba absorbuje „p íetlu m o čí” anglického „ducha” . V žiadnom prípade m u však nepripisuje úlohu heg e m ó n a - z je d n o tite ľ a Slovanov. Slovania sú a majú z o sta ť kultúrne i politicky diferencovaným celkom - rovnako ako ich kultúrny „dvojníci” - Taliansko, Francúzsko, A nglicko a Nemecko.
N a jednej strane vystupuje proti dobovým o s o č o v a te ľ o m Ruska
a zdôrazňuje p ríslu šn o sť Ruska, k európskem u duchu: „Než ale zde ješté i j i n á téžká okolostojnost v cestu se klade, totiž ta, že se o Rusích dobre mluviti opovažuji, a jim tak velikou europejskou vlastnost pripsati pred m udráky sveta se neostýcham ; v ž d y ť ta H um anita západnoeuropejská tak dalece jde, žeby radéji a snadnéji z opice človeka vyšpekulovala, nežli v R usovi jin é h o cos krom otroka a barbara vidéti se domyśliła. Tak zajisté tvrdí celá tém ér Europa, že ruští barbarove a otroci nejsou schopní svobody; a pak- liže to platí, tehdy tím sam ým nejsou schopní ani človečenstva. - Na tomto ale je šté dosti není; m noží se diviti budou, že se o Rusích néco dobrého mluviti nebojím , v ž d y ť ten, kdo o Rusích dobre mluvil, S lavom anem , Ruso- m anem , P anslavem , a Buh zná jak o v ý m jen ne propagandistom zrádcem vlasti, nepŕítelem vzdelanosti, osvety a človečenstva atd. pojm enován byl” . (Launer, s. 104).
N a druhej strane vidí v ruskej kultúre pre ostatných Slo vanov len málo inšpirujúceho; „N ež ale za našeho času propaganda ruská je s t veliká protimlu- va, n erozum a nesm ysl; - nebo čože budeš propagovati a rozšiŕovati, vždyť R usko ješté pro náš europejský život zhola ničeho nemá, ješté nie takového neutvoŕilo, čoby ducha europejského zaujatí, posilnili a povýšiti mohlo; v ž d y ť R usko samo je šté je n prijím a a to síce od západu, ono tehdy nám ničeho dáti nenrúže, a proto čože zde rozšiŕovati budeš, kde ničeho není?” (Launer, s. 119).
S por Š túr - L auner je m ožné č íta ť aj ako spor dobového slovenského k onzervativizm u a liberalizmu.
S túr napr. v prípadnom zavedení, všeobecného volebného práva
pre m užov bez o h ľ a d u na m ajetok a vzdelanie v Anglicku nevidí príznačne nič pozitívne: „Keby sa im to raz aj podarilo - čo nie je vylúčené - a systém by sa raz ocitol zoči-voči tom uto širokému p o ľ u , potom by sa táto pevná, stará anglická konštitúcia otriasla vo svojich základoch, a nam iesto prvku uvážlivého, postupného pokroku by sa nevyhnutne presadila nestála, po trebným vzdelaním nevyzbrojená masa, ktorá by ih n e ď odstránila anglický senát, takzvanú hornú snem ovhu, zvrhla by manarchiu a otvorila by dokorán brány v y číň a n iu ” . (Štúr, s. 106).
Varuje aj pred neuváženým zakladaním parla m en tn ý ch republík slo vanskými národmi: „Z akladať republiky na týchto priestranstvách, pri takýchto prirodzených vlastnostiach km eňov sa rovná úplnej anarchii a totálnemu rozvratu” . (Štúr, s. 141).
N aopak Launer odvodzuje ako preferovaný politický princíp logicky vyplývajúci z nem eckého protestantizm u konštilucionálny liberalizm us, „nebo skrze cirkev evanjelickou slovéný politický princíp je st Liberalism us, a cirkvi evanjelické zodpovídající politická form a obce jest Konstituce. Kdo se tehdy strane C onservativní pridáva, Evanjelikem slouti n e m ú že” . (Launer, s. 201).
Svoje liberálne postoje formuluje do ideálu vlády zákona: „Zde nejvýce 0 to jde, aby że zákonodarstva osobu a osoblivé, nékdy vášnivé a náruživé žádosti a nákloností krále vyobcovaný byly, a aby jen zákon sám panoval, toto jest Husitismu, i protestantism u, a k r e s ť a n s t v a vúbec n e yhlavné jší zása da; nebo jen vúle všeobecná, vyslovená v zákonu svätá jest, a této i národ 1 panovník podrobiti se musí... (Launer, s. 153). Kde zákon panuje, táto večná podstata jednohokaždého národu, a ne svévole b u ď to panovníka, anebo zemanstva: tam panuje človek, tam jest oslávený človek, tam je st svobodný človek” . (Launer, s. 51).
Našich vážených p o ľ s k ý c h h o s tite ľ o v m ožno zaujm e ako bol v 19. sto ročí slovenskými vzdelancami vním aný p o ľ s k ý národ. Ľ . Š túr síce Poliakom priznáva, že h n e ď po Rusoch tvoria n ajm ocnejší slovanský km eň a majú - op ä ť vynímajúc Rusov - najbohatšiu literatúru a dejiny, pritom však najväčšmi zo všetkých odolávajú v e ľ k e j slovanskej je d n o te a lipnú na Z á p a de. (Štúr, s. 138). P o d ľ a neho Poliaci môžu v stú p iť do š ť a s tn e jš e j, storočia očakávanej budúcnosti len tak, že uznajú h ege m óniu Ruska.
V systéme Launerových „európskych d v o jíc” Poliaci kultúrne patria k Francúzom: „A tak v této sympathii europejské, P olákúm vedlé rovnosti rázu (charakteru), letory (tem peram entu), vedy, občanské svobody, pŕirozených duehovních vloh atd., dostal se za podíl život francouzský, aby jej do S lo v a n stva preložili, pŕetlumočili, aby v ném co v zrcadle, svého europ ejsk éh o bytu pravdu a podstavek historický spatŕovali a nalezali” . (Launer, s. 103).
Poliak je p o d ľ a Launera „slovanský F ran c ú z” : „Polák jest copie francouz- ske vzdelanosti, že všecko to, co podstatu polského života pusobí, jest nam áhaní francouzský život poslovančiti...” (Launer, s. 97).
Ako typický príklad uvádza „najväčšieho reprezentanta p o ľ s k é h o d u c h a ” a na Slovensku v e ľ a čítaného a obdivovaného A. M ickieviča: „... že i Mic- kievič tento v Paríži ohništé vší slávy, a ja k o bouŕe tak i pokoje nalezá, i Mickievič podstatu a centrum europejského života ve F ranc ouzsku nalezá;
když tento neyvýtečnejší národnosti a ducha polského R epresentant vyznáva, že od F rancouzú spasení Europy závisí; i ku kom uže se tehdy Polák vice kinouti, s kým vice soucítiti bu d e...” (Launer, s. 97).
L au n e r Poliakom a Francúzom vyčíta príliš nespútané, „anarchistické” ch á panie slobody: „Jestližebychom si tohoto ducha europejské volnosti co svobody v pyram íde p re d sta v iť chtéli, m uselibychom ŕíci, že Francouzové tuto pyram ídu volnosti vystavili až do poly, Poláci ji ale zakončili a sice ve výšce velice n eb e z p e č n é ” . (Launer, s. 102).
Rozdiel medzi p o ľ s k ý m chápaním v o ľ n o s ti a svojich chápaním slobody v y s v e t ľ u j e takto: „... v o ľ n o s t ale podlé našeho smyslu jest nevázanost, roz- pustilost; kde nie pevného, nie stáleho není; kde žádné určitelnosti jisté není, tam jest svévole. Svoboda ale jest zavázanost a sice z á k o n em ” . (Launer. s. 101).
L au n e ro v a teória, p o d ľ a ktorej Rusi sú slovanskí Angličania, Poliaci slo vanskí Francúzi, Česi a Slováci slovanskí Nem ci a Chorváti slovanskí Taliani, bola od svojho vzniku v ním aná v slovanskom prostredí prevažne odmietavo. N avyše L aunerovi na základe je h o neskoršej činnosti slovenská literárna história prisúdila b i ľ a g m a ď a r ó n a a m a d ’arizátora, „ktorý sa mu na Sloven sku neusiloval nikto z r e p a r o v a ť ” . (Chmel, s. 56). S lovenských romantikov n em ohla u s p o k o jiť L aune rova predstava, že S lovania majú b y ť len prekladači d ucha druhých národov. L auner ale toto „ tlm očenie” alebo preklad chápe ako tvorivé pokračovanie diela Západu, ktorý sa už „vysilil” a „podstatu svou svetu predstavil. „ A m bivalentné možnosti vním ania Launerovej Povahy Slo vanstva naznačil najpresnejšie M. Pišút, k e ď otvoril otázku, či je Launer renegát alebo Európan. C elkove m ožno p o v e d a ť , že tradícia začatá Launerom, p o d ľ a ktorej „vek nás hrozné bloudí, když národnosti vétší cenu pripisuje, ja k o náboženstvu a v é d é ” (Chmel, s. 206) n em ala výraznejších pokračo v a t e ľ o v a stratila sa slovenským p o h ľ a d o m takm er úplne vo vodách m a ď a r s k é h o liberalizmu.
Naopak Š túrova tradícia našla výrazných p o k r a č o v a t e ľ o v a silne a trvalo o v plyvnila slovenskú inteligenciu. P om ohla v y g en e ro v ať n ie k o ľ k o vplyvných foriem rusofilstva rozličného historického strihu, z ktorých niektoré v m odifi kovanej podobe pretrvávajú a vyhraňujú sa v diskusiách o civilizačnej identite Slovákov. Istým spôsobom vo form e akéhosi „slovanského fundam entalizm u” p ro b lem a tizujú i sm erovanie S lovenska do integrujúcej sa Európy.
L I T E R A T Ú R A
C h m e 1, R.: K ritika a ko ntinuita. Bra ti sl ava, S m e n á 1975.
L a u n e r. Š.: P o v a h a S lo v an stv a se zv lá š tn ím o h l e d e m na s p is o v n í reč C e c h u , Moravania, Sle/.ákú a Slová kú . L ip sko 1847.
Š t ú r . L'.: S lo v a n s tv o a svet budú cnost i. B ratisl ava. Inštitú t m e d z i n á r o d n ý c h št ú d ií 1993.
ŠT Ú R A L A U N E R - D W I E P R Z E C I W S T A W N E W I Z J E S Ł O W I A Ń S Z C Z Y Z N Y
S t r e s z c z e n i e
A rtykuł o m a w ia k o n c ep c je S ł o w ia ń s z c z y z n y w u jęciu d w ó c h s ł o w a c k ic h a u to r ó w z ok resu ro m an ty zm u : Š tepána L au n e r a oraz Ľ u d o w i t a Štúra. H is to r io z o f ic z n a p r a c a j e d n e g o z nich pt.
P o va h a S lo va n s tv a se zv lá štn ím o h led em na s p is o v n í re č C ech u M o r a v a n ú S le z á k ä a S lo vá k ú
u ka za ła się dru k iem w 1847 r., praca zaś d ru g ieg o , n a p is an a po n i e m i e c k u w 1948 roku pt.
D as S la w en th u m u n d d ie W elt d e r Z u k u n ft, w y s zła po raz p ie r w s z y w 1867 roku w ro sy jsk im
przekładzie, n ato m ias t po słow acku d o p iero w 1993 roku.
M im o że ks iążka Št úra była t eo re ty c z n ie trud niej d o s t ę p n a od książki L au n e ra, to w iz ja Štúra wpisa ła się m o cn o i trwale w m y ślen ie słow ackie j intelig encj i. L a u n e r u s iło w a ł n a staw ić S ło w a k ó w i po zost ałych Sł ow ian pro e u ro p e jsk o , w idząc n a jw a ż n ie js z e o s i ą g n ię c i a k u ltu ro w e w E u ro p ie Z achodnie j. P r o p o z y c ja Št úra o d rz u ca ła z kolei c a łk o w ic ie w z o r y z a c h o d n io e u r o p e j skie, st aw iając w y łą cz n ie na Rosję. W p r a w d z i e jej tw ó r c a r o z w a ż a ł m o ż l i w o ś ć u tw o rz en ia p ańs tw federa cyjnych, bądź prz ek sz tałc en ia Austrii w c en tr u m S ło w ia n z a c h o d n ic h i p o ł u d n io wych. za op ty m a ln e roz w iąz an ie uw a ża ł j e d n a k w e jś c ie w s zy s tk ic h sło w ia n w sk ład carskiej Rosji. W id ział w tym nie tylko cel p o lity c zn y , lec z ró w n ie ż k u ltu r o w o - c y w iliz a c y jn y . P o p u la r ność tej konc epcji tłu m a cz y trad y c y jn e s ło w a c k ie ru sofilstw o.
Z d a n ie m auto ra artyku łu te dw ie k o n c ep c je s u g e ru ją a n a lo g ię do sp ra w ro s y js k ic h o k e y d e n - talistów i słow ianofil ów .
