Metodologické východiská

Východiskom pre analyticko-interpretačný prístup k výskumu lyrického textu M. Haľamovej bude metodologicky koncipovaný pojmový aparát⁷ zreťazený

5 Panenteizmus na rozdiel od panteizmu, ktorý hovorí, že všetko je totožné s Bohom – zdôrazňuje, že všetko je v Bohu (Z. Plašienková, J. Kulisz, Na ceste s Teilhardom de Chardin. Dobrá kniha, Trnava 2004, ss. 78).

6 V zborníku zo študentskej vedeckej konferencie Prešovskej univerzity v Prešove bola publikovaná štúdia Maša Haľamová a jej transcendencie, v ktorej autorka M. Birošíková na základe vlastnej inter-pretácie vybratých básní dospela k názoru, že niektoré duchovné motívy v jej tvorbe sú len výrazom dobovej lexiky bez spirituálnej ambície/intencie. Toto zistenie zdôvodňuje jej nedostatočným duchov-ným presvedčením (M. Birošiková, Maša Haľamová a jej transcendencie, [in:] 8. študentská vedecká konferencia. Zborník plných príspevkovi, ed. M. Ološtiak, M. Chovanec, Prešovská univerzita, Prešov 2013, s. 1061-1062.

7 Prioritne vychádzame z výskumov Z. Plašienkovej, M. Stríženca, J. Komorovského, J. Sabola, vy-užívajúc pritom interdisciplinárne podnety. Vide: J. Komorovský, Psychologický typ „homo religi-osus“. [In:] Duchovný rozmer osobnosti: Interdisciplinárny prístup. ed. M. Stríženec, Ústav experi-mentálnej psychológie SAV, Bratislava 1997, s. 15-21; Z. Plašienková, Duchovnosť človeka v kontexte filozofických reflexií, [in:] Duchovný rozmer osobnosti: Interdisciplinárny prístup, ed. M. Stríženec, Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava 1997, p. 1-14; J. Sabol, Teória literatúry. Základy

na osi: duchovnosť – transcendencia – religiozita – spiritualita – spiritualéma, reali-zovaný v ontologicky diferencovanej škále: „homo religiosus“, „homo spiritualis“

a „homo s/Spiritus“⁸.

Zvolené metodologické východiská, uplatňujúce interdisciplinaritu (podne-ty čerpá z filozofie, psychológie, teológie, religionistiky, lingvistiky aj semiotiky) v transdisciplinárnom prieniku, umožňujú skúmať spôsob a mieru rozvinutia du-chovnej/metaempirickej skutočnosti v umeleckom texte.

Duchovnosť ako antropologickú konštantu môžeme podľa Zlatice Plašienkovej⁹ vymedziť ako existenciálny postoj človeka (t. j. pripravenosť k určitému druhu správania sa, konania, myslenia a k usmerňovaniu života), ktorý je založený na intuitívnom poznaní na základe osobnej vnútornej skúsenosti a plnom akcepto-vaní Summum Bonum. Duchovnosť chápe ako proces, v ktorom akoby sme sa pokúšali „dotknúť večnosti“. Jej signálmi môžu byť emocionálne prejavy úcty, bázne, cti, zbožňovania, empatie atď.

Transcendenciu definuje Zlatica Plašienková¹⁰ (ibid., s. 12) ako schopnosť osoby prekročiť samú seba a otvoriť sa voči všetkému, čo ju presahuje (druhým, bytiu, Bohu). V súvislosti s transcendenciou, opierajúc sa o filozofiu P. Teilharda de Chardin¹¹, poukazuje na koncepciu duchovného rastu, v ktorej sa človek pro-stredníctvom Transcendencie môže stať zrelou osobnosťou a prekonávať hranicu medzi profánnym a sakrálnym svetom.

V rámci pojmu diferencuje „veľkú“ Transcendenciu ako Božskosť v zmysle osobného alebo neosobného Boha, teistického, panteistického aj panenteistického, a „malú“ transcendenciu ako sféru, ktorá nás „presahuje“, sku-točnosť, voči ktorej sa vieme „otvoriť“, no nemá zameranie na božskosť.

verzológie, Rektorát Univerzity P. J. Šafárika, Košice 1983, ss. 185; idem, Lingvisticko-semiotické pohľady na biblické texty, [in:] Studia Academica Slovaca, 31, Prednášky 38. letnej školy slovenského jazyka a kultúry, Stimul, Bratislava 2002, s. 198-207; J. Sabol, O. Sabolová, J. Sersenová, Spiritualéma,

“Verbum”, roč. 21: 2010, nr 1, s. 92-97; M. Stríženec, Spiritualita a jej zisťovanie, „Človek a spoloč-nosť (internetový časopis pre pôvodné, teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied)“

[Spoločenský ústav SAV, Košice], roč. 8, 2005, nr 1, [online] URL: http://www.saske.sk/cas/archiv/1-2005/strizenec.html [Access: 18.01.2016]. Vide: Slovník spirituality, zost. Stefano de Fiores a Tullo Goffi, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1999, ss. 1295.

8 Podrobnejšie: I. Hajdučeková, Metodologické východiská vo výskume spirituality a metaempirickej dimenzie literárnej skutočnosti, „Religious and Sacred Poetry: An International Quarterly of Religion, Culture and Education“, ed. by Marek Mariusz Tytko, year 1: 2013, No. 4 (4), s. 59-82, [online] URL:

http://religious-and-sacred-poetry.info/wordpress/wp-content/uploads/2015/04/RASP-2013-no-04-4.pdf [Access: 18.01.2016].

9 Z. Plašienková, Duchovnosť človeka v kontexte filozofických reflexií, op. cit., ibidem, s. 1-14.

10 Ibidem, s. 12.

11 Z. Plašienková sa interpretácii filozofie P. Teilharda de Chardin podrobnejšie venovala v monografii (2004) - vide: Z. Plašienková, Na ceste s Teilhardom de Chardin, op. cit., ibidem.

nosť teda môže byť náboženská aj nenáboženská, a preto možno odlíšiť rôzne formy duchovnosti aj spiritualít¹².

Pojem religiozita (náboženskosť) definuje Michal Stríženec¹³ ako osobný a kladný vzťah človeka k náboženstvu (Bohu). Prejavuje sa v myslení (v náboženskom presvedčení), v prežívaní (v náboženských citoch) aj v konaní (v kulte, rituáloch a aktivitách v náboženskom spoločenstve), a dodajme: viaže sa na afirmatívny vzťah ku konkrétnemu náboženskému spoločenstvu, organizovanej cirkvi či nábo-ženskej inštitúcii.

Spiritualita je podľa Michala Stríženca¹⁴ „mnohodimenzionálny psychologický konštrukt“, a preto ju nemožno oddeliť od prežívajúcej osoby. Osobitosťou kres-ťanskej spirituality je viera v trojjediného Boha a v Ježiša Krista, pričom najvyššou formou sú mystické zážitky.

Kým religiozita sa vyznačuje viac kolektívnosťou (sociatívnosť) a dogmatickosťou, tak spiritualita individuálnosťou a osobnou skúsenosťou s posvätnom (subjektívnosť). Vzájomný vzťah spirituality a religiozity vymedzil Michal Stríženec takto: spiritualita je síce nevyhnutným jadrom religiozity, ale ju značne presahuje, pričom spiritualitu s religiozitou spája uznanie metaempirickej dimenzie reality.

Spiritualéma – znakovo-estetická jednotka – bola Jánom Sabolom vymedzená ako „semiotický anjel strážca“, „kódujúci požehnanie tajomstva“¹⁵ a o niečo neskôr ako „semiotický anjel strážny, ktorý bdie nad dobrom v človeku a nad hodnotami v jazyku“¹⁶. Podľa Sabola je spiritualéme vlastná „konotatívna energia vyššieho, transcendentálneho posolstva“¹⁷. Označuje duchovnosť, spiritualitu ako procesuál-ny jav zasahujúci do nadstavbového rozmeru znakovosti textu. Je spojená s kategóriou času, keďže prebieha v čase „chronos“ v dotyku s jeho vertikálou, ktorou je „kairos“. Hlavným dištinktívnym príznakom spiritualémy je zvnútorne-nosť. Spomedzi ďalších príznakov sú to: vernosť, pokornosť, veľkodušnosť, súcit-nosť, ľútosť, láskavosť, vnímavosť, obetavosť, spravodlivosť, starostlivosť, svedo-mitosť, čestnosť, nezištnosť, mravnosť, pravdovravnosť, ľudskosť, vytrvalosť, vrelosť, milosrdnosť, vľúdnosť, skromnosť, dobromyseľnosť, dobrotivosť, atď.

(podrobnejšie: ibid., s. 95 – 96)¹⁸.

Sledovať duchovnosť a náboženskosť ako antropologickú konštantu umožňuje pojem Jána Komorovského „homo religiosus“¹⁹. Označuje sa ním

12 Z. Plašienková Z., Duchovnosť..., op. cit., ibidem, s. 13-14.

13 M. Stríženec, Spiritualita a jej zisťovanie, op. cit., ibidem.

14 Ibidem.

15 J. Sabol J., Lingvisticko-semiotické pohľady na biblické texty, op. cit., ibidem, s. 203.

16 J. Sabol, O. Sabolová, J. Sersenová, Spiritualéma, op. cit., s. 92-97.

17 Ibidem, s. 92.

18 Podrobnejšie: ibidem, s. 95-96.

19 J. Komorovský, Psychologický typ „homo religiosus“, op. cit., s. 15-21.

osobitný typ nábožensky disponovaného človeka, ktorý rozvíjaním intelektu a imaginácie dospel k tvorbe náboženských hodnôt, náboženských štruktúr. „Homo religiosus“ je teda človekom v hĺbke duše orientovaným na nekonečné Transcen-dentno so zmyslom pre posvätno a „sensus numinis“ (pojem podľa R. Otta), pri-čom náboženstvo sa mu stalo nevyhnutnou súčasťou života. Keďže stredobodom jeho života je Boh, môže byť teocentricky alebo Kristocentricky ukotvený.

Vo svojom živote presadzuje náboženské idey, hlása ideály, vyznačuje sa apoštol-ským elánom, ale aj odriekaním a askézou. Jeho cesta k hlbokému prežívaniu viery je poznačená skúškami, krízami alebo aj konvertovaním. K vysvetleniu pojmu

„homo religiosus“ Ján Komorovský uviedol, že religiozita sa môže nielen rozvinúť, ale aj ustrnúť, zakrnieť. V rámci náboženského dynamizmu poukázal aj na rozlíše-nie individuálnej religiozity (podľa poľského autora J. Pastuszku):

a) intelektuálny typ (chápe náboženstvo ako problém pravdy, ktorú treba poznať),

b) voluntárny typ (náboženstvo predstavuje hodnotu, ktorou sa riadi celé správanie človeka, pričom každý akt vôle je podmienený adekvátnym aktom inte-lektu),

c) afektívny typ (náboženstvo je podriadené citovému prežívaniu toho, čo je poznané intuitívne; v rámci podtypov odlišuje ešte euforickú, melancholickú a estetickú modifikáciu),

d) harmonický typ (predstavuje rovnomerné spojenie všetkých psychic-kých schopností zainteresovaných na náboženskom živote).

Nosným východiskom pre náš literárnovedný výskum bude jeho závereč-ná téza: „človek sa stáva osobnosťou typu homo religiosus vtedy, keď dospeje k poznaniu transcendentného Bytia a s touto skutočnosťou nadviaže osobný kon-takt, takže participuje na Božom živote, onticky je spätý s Bohom, koná pod zor-ným uhlom jeho prítomnosti“, preto „možno povedať, že je naozaj homo religiosus v plnom zmysle slova, že je osobnosťou nábožensky integrálnou, je uskutočnením bohočlovečenského ideálu“²⁰.

Na základe vlastného literárnovedného výskumu, vychádzajúc z potrieb diferenciácie duchovnosti v umeleckom texte²¹, sme popri pojme „homo religi-osus“ vymedzili pojmy „homo spiritualis“ a „homo s/Spiritus“, tvoriac tak diferen-covanú škálu modalít. Ich význam sme v konkrétnom výskume ustálili nasledovne:

„Homo spiritualis“ – označuje fenomén duchovnej disponovanosti človeka so schopnosťou vnímať mataempirickú dimenziu skutočnosti, ktorá je primárne podmienená a iniciovaná autotranscendenciou (charakteristickým sprievodným znakom duchovného prebudenia býva akt osvietenia). Náboženská forma je jednou z možností jej realizácie (v rozlíšení „malej“ či „veľkej“ transcendencie);

20 Ibidem, s. 21.

21 Podrobnejšie: I. Hajdučeková, Metodologické..., op. cit., ibidem, p. 59-82.

„Homo spiritus/Spiritus“ – označuje fenomén duchovnej zrelosti (osvietenosť) charakterizovanú individuálnou duchovnou skúsenosťou (aj mystickou) prežívanou v intenciách kresťanskej spirituality uznávajúcou Trojjedinosť Boha. Vyznačuje sa aktívnou odpoveďou na Božiu iniciatívu prijatím darov milosti, preto výsledkom účinkovania Ducha svätého v živote jednotlivca je kreačno-evolučné bytie. V tomto zmysle ide o stupeň duchovnej zrelosti, v ktorej forma aj obsah majú duchovnú podobu, t. j. numinóznu.

Uvedené metodologické východiská predstavujú stratégiu, ktorá umožňuje dekódovať duchovné posolstvo umeleckého textu v jeho viacrozmernosti nielen v statickej, ale aj v dynamickej podobe, t. j. v procese spiritualizácie²².