Sprawy narodowościowe Euroregionu Beskidy : materiały z konferencji Przeszłość. Teraźniejszość. Przyszłość Euroregionu Beskidy.

(1)

(2)

Sprawy narodowościowe w Euroregionie Beskidy

(3)

Redakcja naukowa

Dr Jarosław Reszczyński, prof. WSA Recenzenci

Prof. dr hab. Janusz Józef Węc Doc. Ing. Stanislav Štofko

Redakcja stylistyczna Magdalena Legendź Projekt okładki i skład Krzysztof Legendź Wydawca

ISBN 83-60430-15-2

Materiały z konferencji Przeszłość. Teraźniejszość. Przyszłość Euroregionu Beskidy zorganizowanej przez Wyższą Szkołę Administracji w Bielsku-Białej i Uniwersytet w Żylinie w dniu 24 listopada 2005 roku w Bielsku-Białej – (zeszyt 4).

Konferencję przygotowali:

Dr Jarosław Reszczyński, prof WSA, mgr Agata Rosowska, mgr Marta Ulbrych.

Koncepcja całości i redakcja materiałów konferencyjnych:

Dr Jarosław Reszczyński, prof. WSA przy współpracy Magdaleny Legendź

Niniejszy dokument powstał przy wsparciu finansowym Unii Europejskiej.

Wyłączną odpowiedzialność za treść niniejszego dokumentu ponosi

Wyższa Szkoła Administracji i w żadnym razie treść nie może być utożsamiana z oficjalnym stanowiskiem Unii Europejskiej.

(4)

Sprawy narodowościowe w Euroregionie Beskidy

Wyższa Szkoła Administracji w Bielsku-Białej

Bielsko-Biała 2005 Materiały z konferencji

Przeszłość. Teraźniejszość. Przyszłość Euroregionu Beskidy

(5)

(6)

Spis treści

Wstęp 9

Peter Štanský

Úloha Žiliny v Slovenskom Národnom Obrodeni a rozvoj

Slovenského Národného Vedomia 11

Jarosław Reszczyński

Ślady migracji w antroponimii Żywiecczyzny w XVII i XVIII wieku 23 Marek Skawiński

Przeszłość i dzień dzisiejszy górali czadeckich 33

Ewa Chojecka

Bielsko-bialska niemiecka wyspa językowa

– integralny element historii i kultury miasta 53

Jacek Proszyk

Dzieje społeczności żydowskiej w polskiej części

dzisiejszego Euroregionu „Beskidy” 59

Marta Ulbrych

Wzajemne postrzeganie Polaków i Słowaków 65

Streszczenia • Resumé 77

(7)

(8)

Wstęp

W dniu 24 listopada 2005 roku odbyła się w Bielsku-Białej międzynarodowa konferencja naukowa na temat: „Przeszłość. Teraźniejszość. Przyszłość Euroregionu Beskidy”.

Organizatorem spotkania była Wyższa Szkoła Administracji w Bielsku-Białej wspólnie z Uniwersytetem w Żylinie. Wzięli w nim udział naukowcy z kilku polskich i słowackich wyższych uczelni, pracownicy instytucji i organizacji gospodarczych i kulturalnych, przedstawiciele władz euroregionu, władz rządowych i samorządowych oraz licznie zgro- madzeni słuchacze. Wygłoszone referaty grupowały się w czterech sekcjach tematycznych:

Perspektywy i szanse Euroregionu „Beskidy”, Krajobraz kulturowy Euroregionu „Beskidy”, Dziedzictwo kulturowe Euroregionu „Beskidy”, Sprawy narodowościowe w Euroregionie

„Beskidy”. Obecnie przekazujemy czytelnikom materiały ze wspomnianej konferencji w postaci czterech zeszytów naukowych. Publikacja ta jest częścią projektu zarządzanego przez Euroregion „Beskidy” i wspomaganego przez Unię Europejską w ramach Wspólnego Funduszu Małych Projektów Phare CBC Polska – Słowacja 2003.

Zagadnienia narodowościowe, które są przedmiotem niniejszego zeszytu, miały istotne znaczenie dla dziejów terenów, wchodzących dziś w jego skład. Ziemie te były od wieków obszarami pogranicznymi państw, do których należały. Zamieszkiwali je Polacy, Słowacy, Morawianie i Czesi, a później Niemcy, którzy przywędrowali z różnych części Cesarstwa, Flamandowie, Wołosi, którzy sami byli konglomeratem grup o różnym pochodzeniu etnicznym, Żydzi i Cyganie. Wielowiekowe podziały między księstwa śląskie (uzależnione z biegiem czasu przez Czechy), Koronę Królestwa Polskiego i Koronę św. Stefana, późniejsze włączenie do monarchii austriackich Habsburgów i poddanie rozmaitym presjom, także na podłożu wyznaniowym, bliskość Prus, powodowały dodatkowe podziały, które trwale dzieliły grupy początkowo jednolite etnicznie (jak Ślązacy). Kresowość Beskidów i Podbeskidzia niosła ze sobą ułatwioną migrację, mieszanie się różnych elementów etnicznych, zróżnicowanie statusów społecznych większości i mniejszości narodowych ze wszystkimi konsekwencjami społecznymi oraz zjawiskami dominacji politycznej, a na innej płaszczyźnie – gospodarczej.

W strefach tak ukształtowanego styku z innymi narodowościami szybciej tworzyła się własna świadomość narodowa, nadawano większą rangę odrębnościom albo przeciwnie, starano się upodobnić do „lepszych nacji” lub tracono pierwotną tożsamość w drodze stopniowej asymilacji. Obecność różnych narodowości na jednym terytorium miała często charakter antagonistyczny, ale mogła prowadzić też do współpracy. Z upływem czasu niektóre konflikty etniczne wygasały, na ich miejsce powstawały nowe. Wzajemne relacje różnych grup, niezależnie od stopnia ich wzajemnej akceptacji, prowadziły nieuchronnie do przenikania ich charakterystycznych cech, przyjmowania obcych naleciałości, czy powstawania synkretycznych fenomenów kulturowych. Epokę tę definitywnie zamknęła I i II wojna światowa. Na terenie Euroregionu „Beskidy” pozostali

(9)

po 1945 roku praktycznie tylko Polacy, Słowacy i Czesi. Pamięć dawnego zróżnicowania etnicznego w szybkim tempie zniknęła. W dodatku zamknięcie granic państwowych w okresie komunistycznym i utrudnianie kontaktów transgranicznych doprowadziły do narastającej obcości poszczególnych narodowości, utrwalania się stereotypów i trudności we współpracy. Okres, który nastąpił po Jesieni Ludów (1989), przyniósł zupełnie nowe możliwości wzajemnego poznania się i zrozumienia. Postępujące otwarcie się na świat pozwoliło również dostrzec „innych” w najbliższym sąsiedztwie. Powraca powoli zainteresowanie historyczną rolą w regionie narodowości dziś już w nim nieobecnych, a zepchnięta dawniej do podświadomości wiedza pozwala oddać im dziś cząstkę sprawiedliwości. W tym zakresie wielką wagę mają działania Euroregionu i realizowane przezeń programy.

Niniejszy zeszyt przedstawia materiały dotyczące zarówno przeszłości i teraź- niejszości, omawiające losy poszczególnych grup etnicznych, jak i ich wzajemne związki. Otwiera go praca przedstawiająca długi historyczny proces kształtowania się społeczeństwa słowackiego i jego świadomości narodowej w północno-zachodniej części Słowacji (Żylina), postępujący nieraz w konfrontacji z innymi narodowościami.

Kolejny głos w dyskusji dotyczy siedemnasto- i osiemnastowiecznych migracji osób identyfikowanych jako przedstawiciele odrębnych grup etnicznych na przygranicznych terenach Żywiecczyzny widzianych przez pryzmat antroponimii zawartej w źródłach sądowych i gospodarczych tego okresu. Następny artykuł poświęcony jest szczególnej historii Górali Czadeckich. Liczna grupa potomków zasiedlających przed ponad czterema wiekami część Górnych Węgier wychodźców ze Śląska Cieszyńskiego i Żywiecczyzny, którzy do dziś stanowią osobną grupę etnograficzną dokumentującą w północnej Słowacji dawne związki mieszkańców z ziemiami polskimi, opuściła w początkach XIX wieku rodzinne Kisuce przenosząc się na Bukowinę. Ich z kolei potomkowie powrócili w większości z Rumunii do Polski po drugiej wojnie światowej. Mimo że nie osiedli w górach, do dziś kultywują swoją góralską kulturę. Kolejne opracowania przypominają losy i znaczenie wspólnot etnicznych, których obecność w regionie jest dziś tylko śladem w powoli odzyskiwanej pamięci historycznej jego dzisiejszych mieszkańców: Niemców bielskich i Żydów. Ostatnia praca przenosi nas w dzień dzisiejszy – i w przyszłość. Poświęcona jest ona badaniom socjologicznym dotyczącym wzajemnego postrzegania Słowaków i Polaków, a przeprowadzonym w grupie studentów obu uczelni, które zorganizowały prezentowaną w tym wydawnictwie konferencję. Spoj- rzenie na jednoczącą się Europę przez pryzmat narodowościowy pogranicza niegdyś peryferyjnego pozwala lepiej zrozumieć samych siebie, własne ograniczenia i szansę na ich przezwyciężenie, którą dają nadchodząc lata.

Artykuły zostały opublikowane w językach oryginalnych, w których przygotowali je autorzy i posiadają zamieszczone na końcu wydawnictwa streszczenia w drugim języku konferencji.

Jarosław Reszczyński

(10)

Úloha Žiliny v Slovenskom Národnom Obrodeni a rozvoj Slovenského Národného Vedomia

Peter Štanský

Úloha Žiliny v Slovenskom Národnom Obrodeni a rozvoj Slovenského Národného Vedomia

Mesto Žilina bolo na prelome 12. a 13. storočia centrom obchodu, remesla se- verozápadného Slovenska. Zároveň malo význam spoločensko-kultúrne centra, ktoré ovplyvňovalo život v tejto časti Slovenska už od počiatku. Žilina však, najmä v neskoršom období, mala veľký dosah na spoločenské dianie i na celom Slovensku.

Osídlenie Žiliny a okolia Slovanmi sa odzrkadlilo v archeologických nálezoch.

Prvé stopy po osídlení Slovanmi nachádzame už od 6. storočia, súvislejšie osídlenie v osadách je badateľné v 10. a 11. storočí. Postupne v 11. storočí a 12. storočí tu vzniklo silné remeselno-obchodné centrum, ktoré bolo základom pre vznik mesta. Dôkazom silného postavenia tejto centrálnej osady sú dva kostoly budované okolo roku 1230, pričom vzdialenosť medzi nimi je cca 2 kilometre. Kým Kostol svätého Štefana bol pravdepodobne duchovným centrom okolitých osád, farský kostol bol budovaný pre centrálnu osadu, z ktorého vzniklo najneskôr okolo roku 1290 mesto. Toto mesto malo čulé styky najmä s Nemcami z Tešína, ktorí sa tu usadili a dostali mestské privilégia.

Napriek tomu, že nemeckí osadníci – mešťania mali dominantné postavenie v Žiline, vzhľadom na svoje obchodné styky so Sliezskom a Tešínskom, väčšinu obyvateľstva v meste od počiatku tvorili Slováci, tak ako je to písané v Privilégiu pre žilinských Slovákov z roku 1381. Žilina dostala pri založení tešínske mestské právo a Tešín sa stal jej odvolacím miestom. Nemecké tešínske mestské právo bolo základom pre rozvoj mesta, ktoré hospodársky ťažilo z chovu oviec, spracovania vlny a jej vývozu na trhy mimo Uhorska i v rámci Uhorska. Spracovanie vlny sa stalo základným faktorom pre hospodársky rozvoj Žiliny až do konca 19. storočia, keď tu vznikla najväčšia uhorská továreň na spracovanie vlny v roku 1891, ktorej výrobky sa vyvážali do celého sveta.

Žilina v 14. a 15. storočí sa stala nielen hospodárskym ale i spoločenským centrom severozápadného Slovenska, bola odvolacím mestom pre množstvo obcí založených na žilinskom – nemeckom mestskom práve. Už v tomto období v 14. storočí sa v meste po prvýkrát na Slovensku prejavil fenomén národného uvedomenia. Väčšinové slovenské obyvateľstvo v meste prejavilo nespokojnosť so svojím postavením v meste. Hospodársky vyspelejšia – početne však menšia nemecká časť obyvateľov, okrem hospodárskej dominancie nerešpektovala staré zvykové právo, podľa ktorého od vzniku mesta mali mať Slováci a Nemci rovnaké zastúpenie v mestskej rade. Väčšinové slovenské obyvateľstvo využilo návštevu uhorského kráľa Ľudovíta I. v meste 7. mája 1381 a sťa- žovali sa, že nemecké obyvateľstvo nedodržuje staré zvyklosti v meste, podľa ktorého

(11)

Peter Štanský

sa mestská rada skladala z rovnakého počtu Slovákov i Nemcov. Poukázali na to, že Slováci platia rovnako dane a plnia iné služby pre kráľa. I keď sťažnosť Slovákov, ktorí tvorili chudobnejšiu vrstvu obyvateľstva v meste, mala svoje hospodárske príčiny, toto vystúpenie žilinských mešťanov má jasný a zreteľný národnostný moment. Z hľadiska vývoja slovenskej národnosti a slovenského národa je to prvé vystúpenie Slovákov na národnostnom základe, ktoré dostalo písomnú formu, ktorá sa v odbornej literatúre nazýva Privilégium pre žilinských Slovákov z roku 1381. Je pravdepodobné, že Slováci sa obdobných vystúpeniach domorodého obyvateľstva v iných mestách dozvedeli pri svojich obchodných stykoch v Sliezsku, konkrétne vo Vratislavy (Wroclaw), kde tiež remeselníci sa postavili proti patriciátu, aby sa zabezpečili účasť a rozhodovanie v mestskej rade.

Význam Privilégia pre žilinských Slovákov pre slovenské národné dejiny je obrovský, je prvým prejavom uvedomenia si spolupatričnosti Slovákov na našom území v písomnej forme. Viacerí historici sa v 20. storočí snažili spochybniť pravosť tejto listiny, ktorá sa nám zachovala v prepise Turčianskeho konventu z roku 1431. Nesprávne, ale úmyselne zmenšovali význam listiny pre slovenský národ tým, že pre pomenovanie listiny použili latinské pomenovanie Slovákov – Slávi a pomenovaním celej listiny v latinskej forme Privilegium pro Slavis. Až štúdie profesora Richarda Marsinu i niektorých ďaľších slovenských historikov a jazykovedcov poukázali na význam a jedinečnosť tohto dokumentu pre slovenský národný život i potrebu správneho pomenovania tejto listiny – Privilégium pre Slovákov. Správne poukázali na skutočnosť, že domáce obyvateľstvo si uvedomovalo svoju slovenskosť a príslušnosť k tomuto etniku a bojovalo za svoje hospodárske ale i národnostné práva. Privilégium pre Slovákov v Žiline je jednoznačne jedným z najvýznamnejších dokumentov slovenskej štátnosti a tvorí neodmysliteľnú časť vzácnych dokladov o našej národnej identite.

V Žiline okrem tohto dokumentu vznikla i ďalšia významná kultúrna pamiatka, ktorá je dokladom nášho národného vývoja v stredoveku a má nesmierny význam pre národnostný a spoločensko-kultúrny vývoj Slovenska. V historickej, právnej a ja- zykovednej literatúre sa nazýva tento dokument ako Žilinská mestská kniha. Je to prvá mestská kniha na Slovensku vôbec, v ktorej sa použil domáci slovenský jazyk s bo- hemizmami. Bolo to 10. januára 1451, keď slovenský pisár v Žilinskej mestskej knihe napísal po prvýkrát zápis majetkového charakteru v slovenčine. Písanie slovenských zápisov i preklad nemeckého mestského práva pôvodom z Magdeburgu je dokladom nielen vyspelosti slovenského jazyka v právnej oblasti, ale i dokumentom o slovenskosti mesta i dokladom národného uvedomenia. Po pobyte husitských vojsk v Žiline v roku 1431 a 1433 došlo k oslabeniu nemeckého obyvateľstva mesta, ktoré navyše pre svoju malú početnosť sa postupne asimilovalo s domácim slovenským obyvateľstvom. To si vyžiadalo i praktické zmeny v písaní zápisov v mestskej knihe, ktoré sa do roku 1451 viedli v nemeckom a latinskom jazyku. Nemecké mestské právo napísané v roku 1378 v tejto knihe v nemčine sa stalo pre väčšinu obyvateľstva a tiež pre predstaviteľov mesta už nezrozumiteľným a nepoužiteľným a preto na príkaz vtedajšieho žilinského dedičného richtára Václava Pongráca došlo v roku 1473 k prekladu tohto práva do slovenčiny s bo- hemizmami. Tento preklad i ostatné texty je v dielach slovenských jazykovedcov – Kuchár a ďalší – sú jednoznačne interpretované ako domáci slovenský jazyk. I táto kultúrno- právna historická a jazykovedná pamiatka s jedinečným významom pre slovenský národ

(12)

sa stala predmetom polemík i zápasu v období I. Česko-slovenskej republiky i neskôr o jazykový charakter tejto pamiatky. Stalo sa tak najmä zo strany českého historika Václava Chaloupeckého, ktorý vydal túto jazykovednú pamiatku v roku 1934 pod názvom Kniha žilinská. Pri tomto diele vychádzal z teórie jednotného československého národa a jednotného jazyka.

V polovici 15-teho storočia zničením nemeckej komunity v meste a jej asimiláciou došlo k úplnému poslovenčeniu mesta. V podstate až do roku 1848 mesto obývali Slováci, v meste boli usadené len dve židovské rodiny a do mesta sa v tomto období presťahovalo len minimum obyvateľstva inej národnosti. Zo zachovaných zoznamov obyvateľov je tento fakt zrejmý, napríklad v roku 1574 je z 225 daňovníkov len 10 neslovenských miest, v roku 1621 z 314 daňovníkov je 12 neslovenských miest, v roku 1660 zo 462 daňovníkov je 14 neslovenských miest, v roku 1795 medzi 396 daňovníkmi je 32 neslovenských mien.

K zmene došlo liberalizáciou zákonov o volnom pohybe obyvateľov na základe ktorého už v roku 1849 z 533 rodín je 50 rodín neslovenských, najmä židovských. Samozrejme nemožno podľa mena vždy určovať národnosť. Napríklad rodina spisovateľa Jána Fischera – Piscatorisa pochádza zo Sedmohradska, on sa narodil v roku 1672 v Žiline a vo svojom literárnom diele sa hlási k slovenskému pôvodu. Slovenskosť Žiliny v tomto období sa prejavuje aj v písomnej produkcii mesta a jej predstaviteľov. Tak ako to bolo zvykom v celom Uhorsku i mimo neho, úradným jazykom bola latinčina, avšak daňové, účtové a úra- dné knihy mesta boli písané jazykom slovenským s vplyvmi češtiny. Napríklad úradné knihy sa písali v meste slovensky, čiastočne latinsky až do roku 1848, kde len v troch knihách sa čiastočne používa maďarčina. Najväčší výskyt slovenčiny je v 16. a 17. storočí, v 18. a v prvej polovici 19. storočia prevláda latinčina. Veľmi zaujímavé údaje sme získali i výskumom písomností, ktoré odosielalo mesto alebo mesto dostalo od rôznych miest a obcí, ako i zemanov a šľachty v 16. a 17. storočí. Slovenskosť okolia mesta dokazujú i listy, ktoré mesto dostalo od mestečiek Rajca a Kysuckého Nového Mesta v roku 1479 v slovenčine. Z listov šľachty adresovaných mestu spomeniem aspoň niektoré písané v slovenčine. Takéto listy písal napr. akými boli napríklad František Thurzo 1571, Darius Záturecký 1579, Mikuláš Deršffy 1699, František Deršffy 1601, Daniel Pongrác 1610, Mikuláš Maršovský 1603, Alžbeta Cobor 1625, Žofia Bošniaková 1631, Imrich Thurzo 1621, František Révay 1621, Andrej Husár 1620, František Paludzky 1623, František Pereny 1656, Gašpar Pongrác 1656, Mikuláš Suňog 1707 a ďalší. Najpočetnejšiu skupinu listov šľachty písané slovensky tvorí korešpondencia Františka Vešeléniho, zemepána mesta, ktorá obsahuje rozličné požiadavky z rokov 1630 až 1666. Koniec 16. i 17. storočia možno považovať za obdobie najväčšieho rozkvetu mesta vo feudalizme, hospodárskeho i kultúrneho. Slovenskosť vtedajšej Žiliny dokazuje i zastúpenie domáceho jazyka v ko- rešpondencii s rôznymi okolitými mestami a obcami, korešpondencii so správcami strečianskeho panstva, ale slovenčina sa vyskytuje i v metačných listinách trenčianskej stolice v 16. a 17. storočí. Veľmi bohatá je korešpondencia z mesta s moravskými i poľskými mestami, s ktorými mala Žilina čulé obchodné ale i spoločenské styky. Boli to napríklad mestá Kroměříž, Uherský Brod, Prostějov, Opava a najmä Tešín. Skoro sto listov z Tešína od roku 1522 a dočasné deponovanie tešínskeho archívu v Žiline v dô- sledku bojov svedčia o bohatých stykoch Žiliny s touto oblasťou v tomto období.

(13)

Peter Štanský

K posilňovaniu slovenskosti mesta i národného uvedomenia obyvateľov napomáhali i školy, ktoré boli v meste i absolvovanie univerzitného štúdia žilinských študentov v Čechách a Poľsku. V Žiline od polovice 16. storočia pôsobilo nižšie evanjelické gymnázium, ktoré malo vysokú úroveň a mnohí učitelia a rektori tejto školy boli literárne činní. Medzi nimi treba spomenúť najmä Eliáša Ladivera staršieho a mladšieho, Michala Haška, Petra Hrabovského, Daniela Krmana a ďalších. Významnou postavou Žiliny bol mestský notár a richtár Apollo Militius – Mlynský, ktorý v písomnostiach používal slovenčinu s českými prvkami a bol autorom slovenskej Predmluvy artikulom hrnčiarskeho cechu z roku 1582.

Jedna z najvýznamnejších udalostí v dejinách Slovenska sa odohrala v Žiline v roku 1610. Evanjelická synoda vytvorila na Slovensku pevnú organizačnú základňu evanjelickej cirkvi. Kedže evanjelická cirkev v Uhorsku mala dominanciu Slovákov, títo vytvorili organizačnú štruktúru cirkvi na Slovensku a tak sa synoda stala významným medzníkom nielen v cirkevných dejinách, ale i národných dejinách Slovenska. Prvý synodálny zákon je prejavom národnej tolerancie. Kedže na území cirkevných dištriktov pôsobili traja superintendenti, ktorí boli slovenskými evanjelickými kňazmi, prvý synodálny zákon určil, že národnosti Nemecka a Maďarska majú mať svojich inšpektorov.

Hlavným organizátorom synody bol palatín Juraj Thurzo.

V 18. storočí a v prvej polovice 19. storočia zosilnel v meste vplyv katolicizmu.

Na začiatku 18. storočia začali v meste pôsobiť dve nové cirkevné rehole – jezuiti a františkáni, ktorý tiež ovplyvnili kultúru mesta i jeho spoločenský vývin. Podľa literatúry v meste pôsobili členovia reholy ovládajúci slovenčinu a kázne mali v domácom slovenskom jazyku. Pôsobili však medzi nimi i kazatelia, ktorí ovládali i nemecký a ma- ďarský jazyk v prípade potreby, čo však v 18. a počiatkom 19. storočia v meste nebolo využívané nakoľko drvivá väčšina obyvateľov boli slováci. Viacerí členovia týchto reholí prispeli k rozvoju národného povedomia nášho mesta ale i Slovenska. Svoje literárne diela písali i po slovensky. Medzi nimi bol napríklad Gašpar Janáč, Juraj Imrichovič, Gabriel Jób, Ján Imrich Terchovič, Edmund Pascha, Anton Preso, básnik Hugolín Martin Gavlovič, rodák z Poľska, ktorý študoval a pôsobil v Žiline. Anton Vojtech Gazda pôsobil v Žiline a bol zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva. Bol jeden z najaktívnejších bernolákovských spisovateľov, ktorý prispel k propagácii národného jazyka. Františkán Henrich Hajský napísal Kroniku žilinských františkánov, v ktorej opísal okrem iného aj udalosti odohrávajúce sa v Žiline a okolí v rokoch 1848 a 1849. Bol prívržencom hnutia Hurbana a Štúra, ktorých pôsobenie v Žiline opísal pravdivo. Medzi významných františkánov patrili i Henrich Ľudovít Náhlik, Štefan Viktor Marsina, Filip Košík a mnohí ďalší. Svojim dielom i pôsobením jezuiti i františkáni prispeli k rozvoju kultúry, vzdelanosti i slovenského povedomia v meste.

V 18. storočí nie sú známe v meste prejavy národnostného povedomia a ná- rodnostné povedomie sa nedá bližšie charakterizovať. V roku 1708 možno za istý prejav národnostného uvedomenia považovať žiadosť vyberača daní Jeremiáša Slotu, ktorý žiadal aby mohol písať daňový register po slovensky, hoci ovládal latinčinu. I keď mestský úrad si vyhradil, že daňové knižky by sa mali písať latinsky, toto sa nedodržiavalo a slo-

(14)

venčina sa používala i naďalej. Medzi národnostne uvedomelých Slovákov patrí i li- terát Mikuláš Tamáši, ktorý pôsobil ako notár v rokoch 1687 – 1717 a písal svoje diela slovakizovanou češtinou. Národno-oslobodenecký proces zasiahol koncom 19. storočia aj mesto. V rokoch 1792 – 1795 sa zriadila v blízkom Veľkom Rovnom pobočka Slovenského učeného tovarišstva, v ktorej pôsobili aj viacerí žilinskí obyvatelia – Eliáš Pravotický, Ján Hán a Ján Straňovský. Žilinský rodák Anton Vavrinec Ottmayer, spisovateľ a právnik bol jedným zo zakladateľov spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, založeného v Budapešti v roku 1834. Koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia pôsobili v Žiline aj ďalší slovenský dejatelia – Ondrej Nozdrovický, Anton Gazda a Ondrej Kostolný. Celkove možno 18. a prvú polovicu 19. storočia charakterizovať ako obdobie istého hospodárskeho úpadku mesta, v dôsledku ktorého sa nezvyšoval počet obyvateľov mesta a migrácia obyvateľstva z iných miest do Žiliny bola minimálna. Aj preto Žilina v tomto období si zachovala čisto slovanský charakter.

V 40-tych rokoch 19. storočia sa začali v meste prejavovať prvé príznaky maďa- rizácie. Používanie maďarčiny v zápisniciach mestskej rady začalo v roku 1845, čo zdôvodnil mestský notár nariadením zákonného článku 2 z roku 1844 podľa ktorých tieto knihy bolo nutné písať maďarským jazykom. Ostatné knihy sa písali naďalej latinsky a slovensky. Písanie v maďarskom jazyku zaviedol v zápisniciach mestskej rady mestský notár, neskôr advokát Ignác Dualský, ktorý bol zvolený v roku 1848 za člena uhorského parlamentu v žilinskom volebnom obvode. Revolučné udalosti 1848 – 1849 ovplyvnili nielen vtedajšie Uhorsko a dnešné Slovensko, ale i Žilinu. Priamy pobyt vojsk slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali po boku cisárskeho vojska, bol v našom meste v októbri 1848, v decembri 1848 a v januári 1849. Veľmi významné bolo vystúpenie Hurbana a Štúra 4. januára 1849 na žilinskom hlavnom námestí – dnešné Mariánske námestie, kde z improvizovanej tribúny vyzývali žilinskú verejnosť na podporu hnutia slovenských dobrovoľníkov a vysvetľovali pritom ciele hnutia i potrebu boja za práva Slovákov. Medzi obyvateľstvom však prevládal strach z odvetných opatrení uhorskej vládnej moci, ktorá okrem obdobia pobytu slovenských dobrovoľníkov, pomocou stoličného vojska ovládala mocensky i naše mesto. Poprava siedmych slovenských dobrovoľníkov, pôvodom z Kysúc, ktorých bez riadneho súdu obesili pri Budatíne, ako aj vypálenie domov prívržencov hnutia v Budatíne v decembri 1848, bola mementom pre prípadných ďalších prívržencov hnutia slovenských dobrovoľníkov. Obyvateľstvu boli predkladané rôzne falošné správy o hnutí, ktoré mali za cieľ dezorientovať Slovákov a odradiť ich od spolupráce s hnutím. Františkán Henrich Hajský, ktorý v čase revolučných udalostí pôsobil ako profesor na gymnáziu v Žiline vo svojom diele vystihol a opísal ako Slovák ciele hnutia i prenasledovanie prívržencov tohto hnutia. Porážka maďarských gárd v našom meste sa prejavila i v personálnom zložení mestského úradu, s ustupujúcim vojskom odišli i dvaja členovia rady. V tomto období bojov sa písali zápisnice mestského zastupiteľstva striedavo maďarsky i slovensky podľa situácie. Zápisnice mestského zastupiteľstva sa písali po maďarsky do konca roka 1848 a od apríla 1849 do októbra 1849. Používanie maďarského jazyka v zápisniciach čisto slovenského mesta zdôvodnil mestský notár priamym príkazom kráľovského komisára Gašpara Pongráca „Skrz pána komisára nariadené je, aby v budúcnosti protokol podľa zákonom krajinských uhersky sa písal.” Slovenčina sa začala používať po príchode cisárskeho vojska v januári 1849 s odôvodnením že mesto

(15)

Peter Štanský

a okolie je slovenské. Mestský notár to zdôvodnil nasledovne „ Prikázané je Žiline, že poneváč v slovenskom kraji, medzi samými Slovákmi, nie Maďarmi pozostáva, preto všetky protokoly jedine slovenským jazykom písať musí.” Ďalej mestský notár zdôrazňuje že „Protokoly Žiliny slovensky vedené boli, až zakiaľ kráľovský komisár Gašpar Pongrác (mestskej) deputácii nenariadil, aby viac protokoly nie slovenským jazykom ale uhersky písané boli.” Uvedené citácie zreteľne objasňujú slovacitu mesta do roku 1848. Udalosti v rokoch 1848/1849 ovplyvnili národnostný vývoj nášho mesta i Slovenska vôbec. Aj keď sa ciele hnutia nepodarilo presadiť a slovenské národné požiadavky neboli uplatnené, hnutie malo pre ďalší vývin na Slovensku i v Žiline veľký význam.

Národnostný vývin po roku 1848 v našom meste bol veľmi zložitý. Liberalizáciou uhorských zákonov v roku 1848 došlo k slobodnému pobytu a pohybu obyvateľstva v mestách, kde boli predtým uplatňované mnohé nariadenia, ktoré obmedzovali usadzovanie cudzích obyvateľov v mestách. I Žilina mala takéto obmedzenie pobytu židovského obyvateľstva v meste v ktorom do roku 1848 mohli bývať len dve židovské rodiny. Už v roku 1849 tu bývalo vyše 50 židovských rodín, v roku 1871 mala Žilina 443 židovských obyvateľov. Písomnosti mesta po roku 1848 sa písali do začiatku 70- tych rokov 19. storočia latinsky, slovensky a nemecky, potom čiastočne slovensky ale prevládajúcim jazykom po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa stala maďarčina až do roku 1918. Výraznejšie zmeny v národnostnom zložení Žiliny prinieslo vybudovanie košicko- bohumínskej železnice v roku 1873. Žilina sa stala významnou železničnou križovatkou, ktorej význam stúpol ešte vybudovaním železnice do Bratislavy v roku 1893 a železnice do Rajca v roku 1899. To všetko pomohlo rozvoju priemyselnej veľkovýroby, k čomu prispel i dostatok lacnej pracovnej sily, dobrá cestná sieť a dostatok vody v riekach Váh, Kysuca a Rajčianka. Vybudovali sa veľké železničné dielne v časti Nová Žilina. V roku 1891 sa vybudovala najväčšia textilná fabrika v Uhorsku – Súkenka, neskôr Slovena, ktorá zamestnávala vyše 1700 robotníkov a export z tejto továrne bol okrem Európy i do USA, Japonska a iných krajín. Medzi veľké fabriky patrila i chemická továreň z roku 1893 a továreň na celulózu z roku 1905, ku ktorým pribudli menšie továrne, dielne a pod. Mesto sa stalo obchodným centrom s množstvom bánk a pod. To všetko prinieslo postupné zväčšenie počtu obyvateľov mesta, ktoré malo v roku 1850 len 2326 obyvateľov, v roku 1900 to už bolo 5633 obyvateľov a 10000 obyvateľov dosiahlo mesto v roku 1911 a v roku 1919 malo mesto 11998 obyvateľov. Do mesta migrovalo obyvateľstvo zo všetkých častí Uhorska, ale i z Česka, Poľska, Rakúska, Talianska a iných. Migrácia neslovenského obyvateľstva do mesta a maďarizácia od 70-tych rokov 19. storočia sa prejavila i v uhorských oficiálnych štatistikách. Kým v roku 1890 si maďarský jazyk ako materinský prihlásilo 19,1 % v roku 1910 to bolo už 57,6 % obyvateľov Žiliny. Tento údaj z roku 1910 však nezodpovedal skutočnosti a ani maďarský autor Pál Balogh nepovažoval Žilinu za mesto s prevažujúcim maďarským obyvateľstvom, podľa neho v roku 1902 bolo v meste asi 15% maďarského obyvateľstva a nemeckého 25%. Prvá československá štatistika z roku 1919 má úplne iné údaje, k maďarskej národnosti sa hlásilo len 6%

obyvateľov a z celkového počtu 11998 bolo 742 obyvateľov maďarskej národnosti, 590 nemeckej národnosti a 10313 československej národnosti (štatistika neskúmala počet Slovákov a Čechov, vykazovala len obyvateľov československej národnosti). Migráciu do mesta nie je možné z národnostného hľadiska úplne objektívne podchytiť, pretože

(16)

mesto si neviedlo evidenciu nových obyvateľov a zachovalé pramene nie sú pre objasnenie tejto problematiky úplne postačujúce. Do mesta migrovalo predovšetkým obyvateľstvo židovského pôvodu, obchodníci, právnici, lekári, bankári a pod. Ďalej štátny a súkromný úradníci, technická inteligencia, železničiari a tak ďalej. Košicko-bohumínska železnica v roku 1884 zamestnávala v meste 40 zamestnancov a takmer všetky deti týchto zamestnancov, ktorí bývali v kolónii Nová Žilina ovládali maďarský jazyk, pričom slovensky nevedela jedna pätina. V tomto období však všetci žiaci základnej školy vo vlastnom meste – jeho starej časti – ovládali slovenský jazyk, pričom len slovom v roku 1883 z 232 žiakov ovládalo slovenčinu 127 žiakov. Štatistika školopovinných detí v roku 1892 vychádzala pri rozlišovaní národnosti žiakov z údajov, ktorú reč žiak ovláda a kladie ju na prvé miesto. Podľa tohto zo 603 žiakov bolo 140 žiakov maďarskej, 162 nemeckej a 296 slovenskej národnosti. Zo 162 žiakov nemeckej národnosti bolo 160 židovského vierovyznania. Celkove však z 603 žiakov slovenčinou nehovorilo len 26 žiakov a len maďarčinou hovorilo 5 žiakov. Ovládanie slovenčiny bolo v tomto čase jednoznačné a vychádzalo zo slovenskosti mesta i v tomto období. Podobné údaje sme zistili i zo štatistík gymnázia, kde napríklad v roku 1890 z 9 žiakov prvej triedy pochádzajúcich zo Žiliny 4 hovorili po slovensky, maďarsky, nemecky a 5 len po slovensky. Štatisticky však títo žiaci už v nasledovných ročníkoch boli evidovaní ako žiaci hovoriaci maďarsky i slovensky.

Literatúra uvádza i fakt, že v učňovskej škole v roku 1912 po zavedení vyučovacieho jazyka len maďarského jedna polovica učňov neprospela, keďže tento jazyk neovládala, takže v nasledovnom roku museli zaviesť slovenčinu, ako výpomocný jazyk. Mestský úrad do roku 1918 používal od 80-tych rokov ako úradný jazyk maďarčinu, po slovensky však vydával oznamy určené širšej verejnosti, písali sa prenájomné zmluvy na mestský majetok v slovenčine a niektoré menej významné písomnosti boli písané dvojjazyčne.

Maďarizačný proces, podobne ako na celom Slovensku, mal i v meste niekoľko foriem. Štátna administratíva požadovala používanie maďarského jazyka na verejnosti a v úradnom styku. Napríklad v roku 1892 mali 25 žilinský remeselníci na svojich dielňach firemné tabule slovenské i nemecké, na príkaz podžupana museli zaviesť len maďarskú formu. Pomaďarčili sa všetky názvy ulíc, ktoré mali do 90-tych rokoch čisto slovenský charakter. Tam kde išlo o slovenské názvy podľa polohy ulice a pod. tieto sa preložili do maďarskej podoby. Napríklad v roku 1893 podmienkou vyberania mýta na novovytvorenej ceste Za záhradami bolo preloženie názvu do maďarčiny. Všetky významnejšie ulice v starom meste dostali názvy po maďarských dejateľoch. Ďalšou formou pomaďarčovania bolo i premenovanie čisto slovenských priezvísk do maďarskej podoby, alebo zmena mena v maďarskej podobe. Napríklad v roku 1912 sa takto premenoval Varečka na Vásvari, Kucula na Kárpati, Šľachta – Némes atď. Okrem župných orgánov bol v tomto smere veľmi aktívny slúžnovsky úrad v Žiline, ovládaný maďarskými úradníkmi, v oblasti kultúry bol veľmi aktívny Hornouhorský kultúrny spolok z Nitry, ktorého maďarské divadelné predstavenia sa odohrávali v Panskom dome na hlavnom námestí, ktoré bolo v tom čase pomenované po Františkovi Jozefovi. Prvé predstavenie divadelnej spoločnosti z Budapešti sa uskutočnilo v meste už v januári 1877.

Napriek príchodu neslovenského obyvateľstva do mesta a maďarizačným snahám bolo v meste slovenské národné povedomie stále silné a prejavovalo sa v rozličných

(17)

Peter Štanský

smeroch. Jeho nositeľmi boli príslušníci inteligencie, remeselníci, kňazi i roľníci. Boli to predovšetkým staré žilinské rodiny – Tvrdých, Rekovcov, Kempných, Bielikovcov, Karasovcov, Kurhajcovcov, Junekovcov a mnohé ďalšie, ktoré si zachovali svoje tradičné slovenské povedomie a predstavovali v meste tradičné slovenské a kresťanské hodnoty.

Počiatky Matice slovenskej sa prejavili i v Žiline, kde vznikla od počiatku matičná organizácia so 17 členmi, predsedom bol Matej Peťko, medzi významných členov patrili rodina Tvrdých a Zaymusovci. Členmi výboru v Martine boli bratia Geromettovci a Andrej Lemeš. Je zaujímavé, že pôvodne talianske rodiny Geromettovcov a Lombardiniovcov sa hlásili ku Slovákom a vo svojom literárnom diele písali okrem iného i o Žiline a Slovákoch. Mesto v roku 1870 prispelo na stavbu Matičného domu. Významný podieľ na šírení slovenského povedomia v našom meste mali i evanjelické rodiny pôvodom z Turca i Liptova, ktorí ako príslušníci inteligencie sa pričinili i o rozvoj žilinského priemyslu a obchodu. Napríklad Ján Milec, rodák z Necpál pôsobil v meste ako advokát a v roku 1873 ho zvolili za mešťanostu Žiliny. Neskôr, ako súkromný advokát bol členom mestského zastupiteľstva a jedným zo zakladateľov Pomocného spolku – sporiteľne, ktorá mala čisto slovensky kapitál a vydávali výročné správy v slovenčine aj v období maďarizácie.

V tomto spolku pôsobil i ďalší významný žilinský Slovák Ján Rek. Spolok postavil vlastnú budovu na rohu Mariánskeho námestia a Bottovej ulice po zlúčení spolku s Tatra bankou od roku 1924 tam sídlila Tatra banka. Ján Milec pôsobil ako zakladajúci člen Tatra banky, založil cementáreň v Lietavskej Lúčke a bol zakladajúcim členom Matice slovenskej v Martine. Bol členom vedenia Slovenskej národnej strany. Aj ďalší zakladajúci členovia matičnej organizácie v Žiline boli členmi mestských orgánov i starostami. Významným bankárom bol Andrej Bacher, pôvodom z Liptovského Mikuláša, ktorý založil v Žiline Slovenskú banku a zaslúžil sa o umiestnenie úradu Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline v roku 1918, čo bola prakticky vláda Slovenska.

Medzi významné osobnosti žilinskej inteligencie patrili viacerí farári, ktorí boli proslovensky orientovaní, boli členmi Matice slovenskej. Napríklad žilinský rodák Andrej Lemeš bol prvým predsedom čitateľského spolku Pokrok v meste, bol spoluzakladateľom Matice slovenskej i Slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Pochovával prvého predsedu Matice slovenskej Štefana Moyzesa v roku 1869. Významný podiel na tomto úseku mal i Romuald Zaymus, ktorý pôsobil ako farár v časti Žilina – Bytčica, bol spoluzakladateľom Matice slovenskej, členom Slovenskej národnej strany, výboru Spolku svätého Vojtecha a podpredsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Žilinský kaplán Ján Nemčák bol spoluzakladateľom Matice slovenskej i Ná- rodného domu v Martine. Národne orientovaný bol i žilinský kaplán, neskôr farár prelát Tomáš Ružička. Tito i ďalší menej známi sa zaslúžili o zachovanie slovenského ducha mesta. Významnými kultúrnymi dejateľmi boli i Ignác Stopka, Eugen a Ján Gerometta, autori viacerých literárnych prác o Slovákoch , Alexander Lombardini, mestský advokát, autor viacerých historických a biografických prác uverejňovaných najmä v Slovenských pohľadoch , ktorý v roku 1874 vydal Stručný dejepis slobodného mesta Žiliny, čo bol významný prínos pre spoznanie dejín mesta.

Slovenskosť mesta sa prejavovala i v žilinských školách. I na stredných školách sa vyučovala slovenčina. Na žilinskom františkánskom gymnáziu sa vyučovala slovenčina až

(18)

do roku 1883 dve hodiny týždenne vo všetkých ročníkoch. V školskom roku 1876 na škole bolo 31 Maďarov, 21 Nemcov a 60 Slovákov a napríklad v roku 1880 zo 48 žiakov prvej triedy po slovensky nevedeli len 2 žiaci. Mestské školy v meste si tradične zachovávali svoj slovenský ráz. Ako podmienku pre prijatie za učiteľa si kládli predstavitelia žilinskej cirkvi ovládanie slovenského jazyka. Boj o presadenie Slovákov so svojimi požiadavkami v meste bol čoraz zložitejší. Napríklad v roku 1869 bol zvolený Ferdinand Mráz za mestského notára, čo vyvolalo protesty časti obyvateľov, ktorí sa sťažovali, že menovaný bol zvolený pomocou panslavistickej strany. Napriek čoraz prísnejším opatreniam vládnych orgánov sa národnostné povedomie a používanie slovenčiny nepodarilo celkom potlačiť. Slovenčina sa používala i pri zasadnutiach robotníckych odborových spolkov, i v organizácii Sociálno-demokratickej strany. Medzi prejavy národného uvedomenia patril aj odber slovenskej tlače. Pri zisťovaní prívržencov panslavistických myšlienok sledovali orgány aj odber slovenských a nemaďarských novín. Napríklad v roku 1906 odoberalo 20 žilinčanov Robotnícke noviny, Slovenské noviny 100, Národné noviny10, Vlast a svet 50, Zář 10, Rašple 10, Červánky 10, Ľudové besedy 10 a iné, celkove nemaďarskú tlač odoberalo 320 občanov mesta. V roku 1907 odoberali Žilinčania 139 kusov Slovenského týždenníka. V roku 1892 úrady zisťovali rozširovanie slovensky písaného tlačiva Hlas k slovenským rodičom, pričom vyšetrovali Jána Reka, Jána Mileca, Pavla Folkmana, Ľudovíta Hofmanna, Mateja Peťku. Veľké problémy mal zo strany uhorských vládnych úradov český lekár Ivan Hálek, ktorý pôsobil v Žiline od roku 1905, ktorého obvinili, že rozširoval v meste socialistické myšlienky a myšlienky Česko-slovanskej jednoty v Prahe.

Bol zatvorený a obvinený za rozširovanie týchto myšlienok a v roku 1913 ho vypovedali zo Žiliny pre styky s krúžkom slovenskej inteligencie a robotníckym hnutím. Obvinili ho i za to, že recepty pre pacientov vypisoval česky a latinsky a nie maďarsky. Prenasledovaný bol aj vedúci redaktor jediného slovensky písaného časopisu Považské noviny Andrej Djuračka. Rodákom zo Žiliny bol i Anton Bielek, ktorý bol vylúčený za panslavizmus z učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom, bol redaktorom Ľudových novín, ktoré sa v roku 1904 pokúšal založiť i v Žiline. Protestoval proti odvážaniu sirôt zo Slovenska do dnešného Maďarska a ich odnárodňovanie.

Žilinskí Slováci prejavili svoje národné povedomie i príslušnosť k slovenskému národu v zložitom období rozpadu Uhorska. Viacerí Žilinčania boli účastníkmi vyhlásenia Martinskej deklarácie 30. októbra 1918. Myšlienky Martinskej deklarácie preniesli do Žiliny, kde už 1. novembra 1918 vznikol Miestny slovenský výbor, ktorý sa prihlásil k Martinskej deklarácii s požiadavkou autonómie Slovákov v budúcom spoločnom štáte s Čechmi a ich rovnoprávnym postavením. Predsedom tohto výboru bol Tomáš Ružička, členmi boli príslušníci rodín Bielikovcov, Tvrdých, Kurhajcovcov, Kadovcov a pokladníkom výboru bol Andrej Bacher. I z vyhlásenia, ktoré vydal výbor 3. novembra 1918 jednoznačne vyplýva, že účastníci Martinskej deklarácie počítali s autonómiou Slovenska. Zásluhou týchto žilinčanov sa Žilina stala sídlom úradu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom. Sídlom úradu sa stala Slovenská banka na dnešnej Hodžovej ulici, úrad sídlil neskôr i v ďalších budovách.

V časoch rozpadu Uhorska Žilina zabezpečila po porážke maďarských vojsk 6. decembra pri Kotešovej pokojné účinkovanie tohto ministerstva v meste, čo bolo veľmi zložité. Až do februára 1919 ministerstvo pôsobilo v meste a potom sa presťahovalo do Bratislavy.

(19)

Peter Štanský

Dve pamätné tabule na budovách, v ktorých sídlilo ministerstvo ,si pripomínajú túto významnú udalosť novovekých slovenských národných dejín.

Žilina zohrala významnú úlohu v rámci Slovenska ako stredisko Slovenského národného hnutia v 19. i 20. storočí. V Žiline sa formovala a bola založená druhá najstaršie slovensky orientovaná strana – Slovenská ľudová strana. Stalo sa tak 5. decembra 1905, keď slovenskí politici, ktorí publikovali svoje myšlienky predovšetkým v Katolíckych novinách a Slovenskom týždenníku na porade v Žiline sa rozhodli vytvoriť novú slovenskú politickú stranu. Vyhlásenie o vytvorení tejto strany vyšlo v mimoriadnom čísle Katolíckych novín 5. decembra 1905. V tomto časopise predstavil vajnorský kňaz Ferdiš Juriga čitateľom Katolíckych novín novú stranu s 12 bodovým programom, ktorý bol zverejnený 13. apríla 1906 tiež v Katolíckych novinách. Nepoznáme bližšie miesto stretnutia v Žiline, kde sa porada uskutočnila, pravdepodobne to bolo v budove vtedajšieho Katolíckeho kruhu, ktorá sa nachádzala na dnešnej Wurumovej ulici blízko námestia.

Žilina sa stala miestom i ďalšieho významného stretnutia predstaviteľov Slovenskej ľudovej strany. 29. júna 1913 si predstavitelia tejto strany zvolili výkonný výbor, ktorého predsedom sa stal A. Hlinka, podpredsedom F. Skyčák, tajomníkom F. Juriga. I keď v dôsledku vojnových udalostí od roku 1914 strana nevyvíjala väčšiu činnosť, myšlienka organizovania Slovákov v rámci tejto strany pretrvala i naďalej, čoho výsledkom bola obnova Slovenskej ľudovej strany na zhromaždení 19. decembra 1918 v Žiline v budove vtedajšej reálnej školy – dnes budova Žilinskej univerzity na Hurbanovej ulici. Prečo bola Žilina vybraná ako miesto obnovy tejto strany? Bolo to z dvoch príčin. Žilina v tomto čase bola sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, poskytovala v nepokojných časoch vytvárania Československej republiky záruku bezpečnosti účastníkov stretnutia a predovšetkým v Žiline bolo dostatok slovensky orientovaných predstaviteľov, ktorí sa podieľali na organizácii stretnutia tejto strany. Veď len v samotnej pozvánke na toto stretnutie boli podpísaní okrem Andreja Hlinku z Ružomberka Martin Mičura zo Svederníka pri Žiline, doktor Karol Kmeťko – vtedajší farár v blízkej Tepličke a doktor Eugen Tvrdý priamo zo Žiliny. Jedným z hlavných organizátorov bol i vtedajší riaditeľ žilinskej reálky kňaz Jozef Kačka, ktorý bol i spoluautorom spolu s Andrejom Hlinkom programu tejto strany. Pôvodne sa malo stretnutie uskutočniť v budove Katolíckeho kruhu, no vzhľadom na veľký počet účastníkov sa stretnutie uskutočnilo v telocvični štátnej reálky. Počet účastníkov bol okolo 300. Predsedom strany sa stal A. Hlinka, podpredsedom bol Martin Mičura.

Obdobné významné vystúpenie pre dejiny Slovenska predstavuje i Valné zhromaždenie slovenských katolíckych kňazov 21. a 22. januára 1919 v Žiline. Zišlo sa na ňom 67 katolíckych kňazov na ktorom formulovali požiadavky katolicizmu vo vzťahu ku novovytváranému Československému štátu pod názvom Memorandum slovenského rímsko-katolíckeho kňazstva. V roku 1922 sa zišiel v Žiline tretí zjazd Slovenskej ľudovej strany – 3. augusta. Na ňom 600 delegátov schválilo Memorandum požiadaviek Slovenskej ľudovej strany pod názvom Hlas na zahynutie odsúdeného slovenského národa civilizovanému svetu. V ňom sa poukázalo na nedodržiavanie dohôd uzavretých medzi predstaviteľmi slovenského národa a českého národa o autonómnom postavení Slovenska.

(20)

Memorandum poukazuje i na ďalšie krivdy spáchané na slovenskom národe. I na základe týchto požiadaviek sa Slovenská ľudová strana vo voľbách v roku 1923 stala najsilnejšou slovenskou stranou. Takéto postavenie najsilnejšej politickej stany mala Slovenská ľudová strana i v Žiline a jej okolí, kde v drvivej väčšine volieb po roku 1923 získala najviac hlasov. Zo Žiliny pochádzali, alebo tu pôsobili mnohí poslanci zvolení za Slovenskú národnú stranu, ktorá bola od roku 1925 premenovaná na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu.

Veľký význam pre slovenské národné dejiny po roku 1918 má vyhlásenie autonómie Slovenska, ktoré sa uskutočnilo 6. októbra 1938. Na stretnutí predstaviteľov politických slovenských strán došlo k zjednoteniu väčšiny slovenských strán a vyhláseniu Žilinskej dohody, v ktorej sa vyslovili za potrebu realizovať autonómiu Slovenska, ktorú vzápätí vyhlásil vtedajší predseda HSĽS Jozef Tiso z balkóna Katolíckeho domu v Žiline na Hurbanovej ulici – dnes budova cirkevného gymnázia.

Mgr. Peter Štanský

– pracuje ako riaditeľ štátneho archívu v Žiline od roku 1969. Vo svojej práci sa zaoberá najmä spracovaním archívnych dokumentov Mesta Žilina od rokov 1321 po súčasnosť. Vo svojej publikačnej činnosti používa najmä výsledky archívneho štúdia dokumentov a doteraz publikovanej literatúry k dejinám obcí a miest regiónu Žilina i samotnej Žiliny. Je autorom monografie o meste.

(21)

Peter Štanský

(22)

Ślady migracji w antroponimii Żywiecczyzny w XVII i XVIII wieku

Jarosław Reszczyński

Ślady migracji w antroponimii Żywiecczyzny w XVII i XVIII wieku

Jednym z najważniejszych źródeł do historii Żywiecczyzny w XVII i XVIII wieku jest obok Chronografii wójta żywieckiego A. Komonieckiego także księga są- dowa państwa żywieckiego zawierająca zapiski sądu prawa wołoskiego z lat 1681-1773¹. Przynosi ona bogaty materiał antroponimiczny, a także toponomastyczny, który już wy- dawcy uznali za niezwykle istotny z naukowego punktu widzenia². Zawarte są w nim w pewnym zakresie także informacje na temat pochodzenia wiejskich mieszkańców Żywiecczyzny i ich migracji³. Tym zagadnieniom poświęcone jest niniejsze opracowanie, oparte w przeważającej mierze na zapiskach księgi, a także pomocniczo na inwentarzach dóbr żywieckich z XVIII wieku.

O miejscowościach zagranicznych księga wspomina dość rzadko. Trzy razy wy- mienione jest Skalite, jeden raz wspomniany jest Cieszyn, Istebna, Jabłonków, Stara Bystrzyca. Tak samo rzadko wspomina się o terytoriach państw ościennych. Śląsk wy- mieniony jest w księdze pięć razy, a Węgry, podobnie jak osobno wyróżniana Orawa, po dwa razy (Polska raz w kontekście granicy ze Śląskiem). Nazwy miejscowe i terenowe dotyczą w zasadzie obszaru położonego w granicach państwa żywieckiego⁴. Nawet nawiązanie w zapisce do miejscowości zagranicznej nie musi określać zagranicznego położenia przedmiotu zapiski: Kasper Sliwka z Ciśca iawnie, iasnie y dobrowolnie

1 Księga wydana została w 1978 roku przez M.Karasia i L.Łysiaka (Księga sądowa państwa żywieckiego 1681-1773, Warszawa-Kraków 1978). Zob. szerzej o niej w opracowaniu autora tej publikacji: Kontakty zagraniczne mieszkańców Żywiecczyzny w świetle księgi sądowej państwa żywieckiego (1681-1773), „Limites Patriae” II, 2006 [w druku], a także Żywiecczyzna w XVII i XVIII wieku. Uwarunkowania gospodarcze, demograficzne i etniczne południowo-wschodniego pogranicza Rzeczypospolitej, ibidem.

2 Zob. L.Łysiak, Przedmowa do Księgi, s.7; M.Karaś, Wstęp do Księgi, s.20, 27.

3 Por. K.Dobrowolski, Migracje wołoskie na ziemiach polskich, w: Pamiętnik V Powszechnego Zjazdu Historyków Polskich, Lwów 1930, s.149-150. Z badań tego autora wynika, że „poważna część pierwotnych nazwisk” – nawet do 33% – „wykazuje pochodzenie bałkańsko-rumuńsko-ruskie” (nazwiska te nie są jednak przedmiotem dalszej analizy). Por. w tym zakresie np. nazwiska w Przyborowie, (w wydawnictwie F.Lenczowskiego, Inwentarze dóbr żywieckich z XVIII wieku zawierające obciążenia feudalne ich ludności, Żywiec 1980, s.33), wyraźnie zdradzające wołoskie pochodzenie. W nazwach miejscowych na terenach zamieszkałych dziś przez ludność polską K.Dobrowolski (l.c.) odnotowuje nazwy pochodzenia ruskiego, rumuńskiego, bułgarsko-serbskiego i albańskiego. Potwierdza to złożony charakter źródeł kultury wołoskiej.

4 Siedmiokrotnie użyte określenie Beskid odnosi się do różnych kompleksów leśnych w partii szczytowej gór, bez dodatkowego określenia (zob. np. zap. 660) nie jest ono nawet nazwą własną. Takie zastosowanie pozostaje zgodne z pierwotnym znaczeniem słowa. Zob. S.B.Linde, Słownik języka polskiego, I, Warszawa 1951, s.73 i J.Karłowicz, A.Kryński, W.Niedźwiedzki, Słownik języka polskiego, I, Warszawa 1952, s.117: „bór na górze”.

K.Dobrowolski, Migracje wołoskie, s.150, wskazuje na albańskie pochodzenie słowa „beskid” i krytykuje domysły o jego pochodzeniu germańskim. Albański wyraz „biešk” oznacza „las na górze”, „połoniny”.

(23)

Jarosław Reszczyński

zeznał, że dziad jego Grzegorz Grzegorzek polanke w mieyscu Bieskidzie, od granicy węgierskiey wsi Skalitego leżącą, pracowitemu Bartłomieiowi Zwardoniowi z Soli za złotych dziesiec dobrey monety przedal okrom lidkupu⁵. Wyjątkowo pojawia się położona za granicą hala międzybrodzka, na której poddani żywieccy dokonują kradzieży⁶ lub hala naięta Orawska wypasana przez stada mieszkańców należące do państwa żywieckiego⁷. Ślad dawnej granicy z Polską pozostał być może w nazwie hali Polski Dział (zapewne ponad Koszarawą, w paśmie Jałowieckim)⁸.

Również w nazwiskach i osobowych nazwach własnych zapisane są ślady migracji. Należy zwrócić uwagę, że nazwisko wiążące noszącą je osobę z nazwą własną społeczności innej niż miejscowa (najczęściej innym etnonimem) nie musi wskazywać na pochodzenie od niej⁹. Mogło w nim tylko zostać zapisane czasowe przebywanie poza granicami swojego stałego domicylium (dłuższe lub okresowe), właśnie na obszarze zamieszkałym przez „obcych” ¹⁰. „Obcość” niekoniecznie pojmowana była zresztą etnicznie i kulturowo, mogła wynikać także z podległości innemu zwierzchnictwu, z zależ- ności poddańczej czy przynależności stanowej. Nazwiska tego typu poświadczone na przestrzeni długiego czasu stają się określeniem dziedzicznym, podlegającym dalszym derywacjom.

Księga sądowa notuje sporą liczbę Śleziaków (Slezaków, Ślezaków, Ślęziaków), niewątpliwie związanych ze Śląskiem, ale nie będących Niemcami. W tym wypadku

„obcość” jest przede wszystkim formalno-prawna. Ślązacy odróżniają się w tym rejonie od mieszkańców Żywiecczyzny głównie odmienną przynależnością państwową, choć w miarę oddalania się na zachód od Beskidu Śląskiego i Śląsko-Morawskiego narastają różnice kulturowe, a następnie pojawiają się etniczne. W sumie jako nazwisko lub wyjątkowo przezwisko (wspomniany Kubzak Sleziak) znajdujemy je w 18 zapiskach, głównie w Kamesznicy i Ciścu (czyli na trakcie wiodącym na Śląsk Cieszyński i nad jego granicą)¹¹. Ogólnie mieszkańcy Śląska są nazywani także Slezianami¹².

5 Zob. zap. 102 z 21.05.1698 r. Polanka położona jest w pobliżu granicy, ale po żywieckiej (polskiej) stronie.

Podobnie z zapisce 630 z 1770 r. mowa jest o polanie Kiczora u granice zatorskiej.

6 Zap. 666 z 30.10.1771 r.

7 Zap. 58 z 7.03.1690 roku. Halę dzierżawiła osoba z Przyborowa. Nazwa mogła najpewniej wskazywać na położenie po stronie orawskiej, ale niewykluczone jest oznaczenie w ten sposób stosunków własnościowych czy nawet wykorzystywania hali przez pasterzy z Orawy.

8 Zob. zap. 105 i 106 z 1690 r.

9 Określenie narodowości jako nazwa własna występująca w funkcji nazwy osobowej jedynie

„indywidualizuje i znakuje” daną osobę i nie niesie już z sobą pierwotnej treści. Jest to oczywiste, gdy staje się dziedzicznym nazwiskiem, Zawsze może jednak wskazać okoliczności powstania nazwy osobowej (nazwiska).

10 Por. Z.Rączka, Przysiółek Pawlusie i jego mieszkańcy, „Karta Groni” 1981, XI, s.37: „Węgrami lub Madziarami nazywano osoby, które udawały się na Słowację do prac sezonowych”. Występujące na Żywiecczyźnie nazwisko Sanetra wiąże się ze wspomnianą wyżej pracą okresową na Górnych Węgrzech przy warzeniu saletry (jako „sanetrzarze”). Nazwisko to notuje już w 1715 roku inwentarz wsi Zabłocie (F.Lenczowski, Inwentarze, s.100).

11 Zob. zap. 145 z Kamesznicy, 198, 215, 267, 313, 315 trzy ostatnie z Kamesznicy, 350, 361 dwie ostatnie z Ciśca, 396, 538 obie z Kamesznicy, 585, 655 (Kubzak, kradzież w Szarem), 676 z Jeleśni. Slezakowie bez imienia notowani są w zap. 148 (Cisiec), 184 , 476 (Kamesznica), 519 (rodzina z Kamesznicy), zaś Śleziaczka w zap. 341 i 350 (Cisiec). Obecność Ślęzaków w Kamesznicy potwierdza inwentarz z 1715 r. (F.Lenczowski, Inwentarze, s.76). T.Gołębiowska, Antroponimia Orawy, Kraków 1971, s.139 znajduje współcześnie nazwisko Ślezak nawet w Lipnicy Wielkiej w polskiej części Orawy.

12 Zob. zap. 448.

(24)

Ślady migracji w antroponimii Żywiecczyzny w XVII i XVIII wieku

W 11 zapiskach znajdujemy w księdze czternastu różnych Polaków i jedną Po- lakową. Pochodzą głównie z Ostrego, Słotwiny i Juszczyny, a więc obszarów, do których łatwiejszy dostęp miała ludność przybywająca z północy czy z północnego-wschodu¹³. Zwraca uwagę, że nazwisko to nie nawiązuje do określenia ludności pochodzącej z terenów polskich charakterystycznego dla języka o substracie wołoskim („Lach”), mimo, że Ostre i Słotwina były wsiami zarębnymi (czyli powstałymi w czasie osiedlania się Wołochów)¹⁴. Być może substrat wołoski nie stał się dominujący albo osoby tak nazywane przybyły na te tereny w późniejszym czasie lub już z ukształtowanym nazwiskiem¹⁵.

Nazwisko Lach (także w wersji Łach) notowane jest natomiast w księdze sądowej głównie we wsiach o silnym pierwiastku wołoskim. Mowa jest o dziesięciu różnych osobach tak określanych (czasem imieniem pełnym, a czasem zdrobniałym, co utrudnia identyfikację), figurujących w 19 zapiskach¹⁶. Zamieszkują oni w zasadzie w Ujsołach i Koszarawie¹⁷. Możemy mieć w tym przypadku do czynienia z potomkami osób po- chodzących z obszarów nizinnych i pierwotnie o polskiej przynależności etnicznej, które włączyły się do kolonizacji wołoskiej i zgodnie z pochodzeniem zostały przez wspólnotę mówiącą własnym językiem obdarzone przezwiskiem, które stało się potem nazwiskiem. Jest też prawdopodobne, że nazywano tak osoby, które spędzały jakiś czas na nizinach¹⁸. Nazwisko Lach (również w formach derywowanych) występowało tak samo często na Orawie¹⁹.

Księdze sądowej znane jest także nazwisko Słowiak. Pojawia się ono od samych początków księgi w 1681 r. (wraz z deminutywnym lub patronimicznym derywatem

13 Zob. zap. 73 (Ostre); 85 (Słotwina, Ostre), 131 (Ostre), 132 (Ostre), 133, 287 (Polak czynny w Wieprzu), 299 (Juszczyna), 368 (Juszczyna), 445, 569, 678 (Ostre); Polakowa, zap. 85 (Słotwina). Polaków odnotowuje także A.Komoniecki, Chronografia albo Dziejopis żywiecki, S.Grodziski, J.Dwornicka (red.), Żywiec 1987, s.140, s.320 (ks. dziekan żywiecki). Inwentarz z 1715 r. (F.Lenczowski, Inwentarze, s. 85, 96, 104) notuje Polaka właśnie w Juszczynie, Ostrem i Międzybrodziu. Nazwisko to, także w formach pochodnych, częste jest na Orawie. Zob. T.Gołębiowska, Antroponimia Orawy, s.125 (Półgóra, Herdutka, Rabcza, a także Polaczek:

Chyżne, Jabłonka, Lipnica Wlk, Podwilk, Półgóra, Rabcza, Herdutka i Polaczyk: Orawka, Półgóra, Rabcza).

Świadczy to o wyraźniejszym odróżnieniu po drugiej stronie granicy tego określenia jako egzoetnonimu.

14 Nazwiska części mieszkańców wykazują wołoskie pochodzenie. Zob. F.Lenczowski, Inwentarze, s.97. W Ostrem występują także Słowiakowie.

15 Zob. A.Jazowski, Imię Janosika, Kraków 2002, s.192: mieszkańcy danych okolic przybyszów z północy mechanicznie określali Polakami (Lachami). Skądinąd wiadomo jednak (A.Jazowski, Imię Janosika, s.198- 199), że właśnie Słotwinianie do czasów współczesnych stosowali określenie „Lach” dla mieszkańców obszarów położonych na północ od linii Oświęcim, Kęty, Wadowice, Kalwaria, Mogilany, Wieliczka, Tarnów (koło Lwowa „Lachy” miały być już „pomieszane z Rusnakami”).

16 Zob. zap. 1, 4, 12 (Koszarawa), 30 (Ujsoły), 50 (Ujsoły), 81 (Ujsoły), 106 (Koszarawa), 110 (Lach alias Satława z Ujsoł), 144 , 212 (Łach z Ujsoł), 321 (polana Lachowa koło Koszarawy), 347, 374 (Koszarawa), 402, 461 (Ujsoły), 508, 594, 602, 666 (Ujsoły).

17 A.Komoniecki, Chronografia, s.456, wspomina też o Lachu, słudze Wielopolskiego, pochodzącym z Mutnego. Źródła dokumentują, że nazwisko Lach występowało w początkach XVIII wieku także w Przyborowie, Jeleśni, Pewli, właśnie w Mutnem i w Brzuśnem (F.Lenczowski, Inwentarze, s.34, 42, 51, 54, 88).

18Podobnie jak w przypadku Kubczaka Ślęzaka. Odnotowany u F.Lenczowskiego, Inwentarze, s.88, w Brzuśnem Gnusała alias Lach, wobec obecności w tej wsi zarówno Gnusałów jak i Lachów pozwala myśleć raczej o związku tego zarębnika z obiema rodzinami (zob. T.Gołębiowska, Antroponimia Orawy, s.36: tak może być „jeśli gospodarstwo przechodzi do rąk nowego właściciela, a w społeczności wiejskiej żywa jest jeszcze pamięć poprzednika, którego nazwiskiem posługują się mieszkańcy wsi przy określaniu członków młodej rodziny”).

19 Zob. T.Gołębiowska, Antroponimia Orawy, s. 104 (Jabłonka, Lipnica Wlk., Podsarnie, Podwilk, Rabcza, Podszkle, Wesołe). Gajowy Lach rzeczywiście mieszkający w drugiej połowie XIX w. w gajówce na Podvrši na stokach Babiej Góry i jego żona stali się prototypami głównych postaci utworu Pavla Országha Hviezdoslava – Hájnikova žena (Żona gajowego), który dla literatury słowackiej ma wymiar Pana Tadeusza, zob.

(25)

Jarosław Reszczyński

Słowiaczek) w odniesieniu do siedmiu różnych osób w 10 zapiskach, głównie z okolic położonych nad Koszarawą, wzdłuż szlaku wiodącego z Orawy²⁰. Niewykluczone są zatem związki ich przodków z Orawą.

Interesujące jest określenie w 1745 roku mieszkańca Skalitego Macieja Stęchlaka jako Słowiaka²¹. Nie jest to nazwisko, ani nawet przezwisko (jak w przypadku Kubzaka Sleziaka), lecz określenie wskazujące na przynależność do określonej grupy. Z samego brzmienia można byłoby odnosić je do Słowaków. Nie jest to jednak całkiem oczywiste dla siedemnasto- i osiemnastowiecznego stanu rzeczy.

Ludność zamieszkującą pogranicze Górnych Węgier określał mianem Słowiaków także A. Komoniecki. Odróżniał on tę grupę od zamieszkujących to samo terytorium Węgrów²². Czy chodziło jednak o Węgrów etnicznych, czy o Słowaków mieszkających dalej na południe, nie wiadomo²³.

Znamienne jest także, że zarówno księga sądowa, jak i Komoniecki, mówiac o kon- taktach wzajemnych nie odnotowują poza tą terminologią specjalnych różnic między mieszkańcami bliskiego pogranicza.

Wedle J.S. Bystronia mianem Słowiaków określała siebie ludność polskiego pochodzenia

„na południowej stronie Tatr”, w odróżnieniu od Słowaków i Rusinów (Słowacy w zasadzie nazywani byli w Polsce według tego autora Węgrami)²⁴. Można byłoby zatem przypuścić, że w XVIII wieku Słowiacy to Polacy, czy potomkowie Polaków, którzy – jak uważają historycy – zasiedlili Górną Orawę, zaś Węgrzy to Słowacy. W tej konfiguracji trudno jednak wyjaśnić na czym (i dla Komonieckiego i pisarza księgi sądowej) miałaby polegać odrębność „polskich mieszkańców Górnych Węgier”, czyli Słowiaków, od

„polskich mieszkańców Żywiecczyzny”, skoro określeni zostali różnymi terminami²⁵. W dodatku źródła (inaczej niż sami mieszkańcy mówiący o Lachach) nie dostrzegają

J.Kolbuszewski, Orawa w literaturze słowackiej, w: Pogranicze polsko-słowackie, Rocznik Euroregionu „Tatry”

2003-2004, Nowy Targ 2005, s.57. Laszakowie byli rodziną znanych kamieniarzy z Nowoci (blisko Ujsoł) od końca XVIII w. Zob. S.Figiel, P.Krzywda, Grupa Pilska, Beskid Żywiecki cz. II, Warszawa 1999, s.75, s.241.

20 Zob. zap. 15, 16, 281 (wszystkie ze Świnnej), 282, 283 (obie z Przyborowa), 286 (Świnna), 305 (Rycerka), 492. Słowiaczek pojawia się natomiast w zap. 33 (z Sopotni) i 44 (z Jeleśni). Wg inwentarzy z 1712 i 1715 r.

(F.Lenczowski, Inwentarze, s.35, 43, 73, 85, 97) nazwisko to występuje też w Przyłękowie, Jeleśni (także Słowiaczek), Rycerce i Radeczce, Juszczynie i Ostrem. M.Gotkiewicz odnajduje ponadto innych Słowaków (ew. Słowiaków) w XVII i XVIII wieku w Soli oraz nieodległych od państwa żywieckiego wsiach Kaczyna i Rzyki. Zob. M.Gotkiewicz, Polskie osadnictwo Czadeckiego i Orawy, Katowice 1939, s.40.

21 Zob. omówiona wyżej zap. 298 z 1745 r.

22 Zob. A.Komoniecki, Chronografia, Żywiec 1987, s.207 (1662 r.). Mizia jako herszt kompanii zbójców

„nie dotrzymał wierności, udawszy się na Jeleśnią, na obranie Słowiaków”. Zob. też A.Komoniecki, Chronografia, s.514 (1719 r.): Węgrzy i Słowiakowie z Orawy przechodzili do Polskiej i Śląska. W optyce Komonieckiego Orawę zamieszkują więc w pod koniec XVII i w początkach XVIII w. dwie grupy etniczne różniące się od siebie, a także różniące się od poddanych państwa żywieckiego. Nie można jednak na tej podstawie powiedzieć, jakie narodowości reprezentowali wedle współczesnej nomenklatury. Możliwe, że żywiecka perspektywa Komonieckiego w pierwszym przypadku ma charakter generalizujący i niezależnie od pochodzenia wszyscy mieszkańcy Orawy są dla niego Słowiakami.

23 Nie jest jasne, czy - tak jak w przypadku Ślązaków i Polaków na pograniczu – ta nazwa własna odnosiła się do istniejącego podziału terytorialnego czy politycznego i wskazywała głównie na związek z ziemiami położonymi za granicą. Przypadek Stęchlaka wskazuje, że wyróżnienie Słowiaka, podobnie jak Rusnaka czy Lacha, nie następowało na podstawie jego przynależności terytorialnej, państwowej, czy choćby dominialnej. Jest zatem bardziej prawdopodobne, że termin Słowiak, podkreślający odmienność oznaczonego nim podmiotu, wskazywał na jego swoiste cechy kulturowe, a może nawet etniczne.

24 Zob. J.S. Bystroń, Megalomania narodowa, Warszawa 1995, s.72.

25 Brakuje tutaj także miejsca dla etnicznych Węgrów. Nie jest jasne, czy Komoniecki odnosi termin Węgrzy