Dobro wspólne czy wspólnota dóbr (różne koncepcje dobra wspólnego)

Spoločné dobro alebo spoločenstvo dobier (rôzne koncepcie spoločného dobra)

Intelektuálna tradícia „spoločného dobra“ vyplýva z klasickej filozofie - od Platóna a Aristotela k Tomášovi Akvinskému, na ktorom je založená sociálna náuka Katolíckej cirkvi o spoločnom dobre. V tejto kapitole sa podrobnejšie venuje chápanie spoločného dobra. Opisujeme nesprávne koncepcie a správnu koncepciu zakladáme na chápaní ľudskej osoby. Jednotlivé črty spoločného dobra odvodzujeme od atribútov ľudskej osoby. Všímame si, že nesprávne koncepcie spoločného dobra antagonizujú, teda a vytvárajú protiklady. Personálna koncepcia spoločného dobra zjednocuje, pretože zdôrazňuje duchovné dobro, ktoré sa delením neumenšuje.

Koncepcja dobra wspólnego w filozofii klasycznej

Koncept spoločného dobra v klasickej filozofii

Tomáš Akvinský je mysliteľ, ktorý vyznačil základnú paradigmu spoločného dobra v chápaní európskej kultúry: Ak to jednoducho vezmeme zo sociálnej náuky Katolíckej cirkvi, ktorá hovorí: „spoločné dobro – to jest súhrn tých podmienok spoločenského života,

ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť.“ (GS 26) To sa deje predovšetkým dodržiavaním prirodzených práv

a povinností ľudskej osoby. Hlavným filozofickým referenčným bodom sociálneho učenia Cirkvi o spoločnom dobre je klasická tradícia.²⁴⁸

Tomáš Akvinský vidí zásadný dôvod individuality v tom, čo je v bytí najdokonalejšie - v akte jestvovania. Osobný rozmer je považovaný za základnú dokonalosť človeka. Zdokonaľujúca funkcia slobody sa nevyčerpáva v snahe dosiahnuť poznané dobro, ale zdôrazňuje to, čo je dobré objektívne – najmä v rozmere života osoby. Určenie toho, čo je dobré pre osobu, a následne stanovenie spoločného dobra zjavne nie je len problém poznávacieho charakteru.249

Z hľadiska ďalšieho rozvoja tradície ideí je dôležité prepojiť spoločné dobro so sebestačnou spoločnosťou, ktorá určuje perspektívu „zosúladenia“ činností. V bezpodmienečnom zmysle je spoločné dobro určené vo vzťahu k plne sebestačnému spoločenstvu. V odvodenom zmysle je spoločné dobro určené vzhľadom na spoločenstvá na nižšej úrovni natoľko, nakoľko sú sebestačné. Sebestačnosť tiež stanovuje hranice subjektivity jednotlivých spoločenstiev, určujúc priestor samostatnej voľby cieľov a prostriedkov na ich dosiahnutie.²⁵⁰

Treba tiež poznamenať, že keď Aristoteles písal o štáte, mal na mysli grécke polis, teda dosť malý politický organizmus. Ak vezmeme do úvahy, aké veľké ťažkosti s určením spoločného dobra videl už Aristoteles už na úrovni polis, je potrebné uvažovať o možnosti určenia spoločného dobra pre väčšie štruktúry. Pri veľkých štruktúrach, ako je globálna spoločnosť, je to pomerne náročná úloha. Aristoteles postrehol, že základným prvkom spoluvytvárajúcim spoločenstvo je komunikácia, možnosť hľadania toho, čo je dobré a čo zlé, spravodlivé a nespravodlivé. Prirodzené hranice veľkosti spoločenstva, ktoré súvisí so

248 Porov. PIECHOWIAK, M. , Dobro wspólne jako fundament polskiego porządku konstytucyjnego, Biuro Trybunału Konstytucyjnego : Warszawa 2012, s. 50.

249 Porov. PIECHOWIAK, M. , Dobro wspólne jako fundament polskiego porządku konstytucyjnego, s. 73.

spoločným dobrom, sú definované schopnosťou komunikovať. Tá je podmienená tak „technickými“ možnosťami dorozumievania sa, ako aj určitou kultúrnou jednotou.251

Aristoteles hovorí: „Keď uvážime, že každá obec je určitým spoločenstvom a že

každé spoločenstvo je utvorené pre nejaké dobro (pretože všetci konajú všetko pre niečo, čo sa im zdá dobré), stane sa zrejmým, že síce všetky spoločenstvá smerujú k nejakému dobru, ale najviac a k najvýznamnejšiemu zo všetkých dobier smeruje spoločenstvo, ktoré je zo všetkých najvýznamnejšie a zahŕňa v sebe všetky ostatné. Je to takzvaná obec, občianske spoločenstvo.“ 252 Tu vidíme, aký dôležitý je pre jednotlivca život v spoločenstve. Aristoteles urobil generálnu zmenu ontologického hľadiska - pripravil pôdu pre teoretické vystihnutie dokonalosti toho, čo je konkrétne a telesné.253

Akvinský pomocou spoločného dobra definuje právo. Robí to tak, že ho uznáva za cieľ práva, robí z neho základnú hodnotu celého právneho poriadku. Tomáš navrhuje rozvinutý koncept osoby, v ktorom je dôstojnosť chápaná ako cieľ sám v sebe. Dôstojnosť a rozumová schopnosť rozlišovať sú základom slobody. Tomáš doceňuje to, čo je individuálne a jedinečné a to, čo je telesné.

Pri vytváraní podmienok pre rozvoj osoby, treba brať do úvahy aj zložky nezávislé od vôle - sféru ius naturale a aj to, čo sa stane s dobrom osoby individuálnym rozhodnutím alebo prijatým v rámci skupiny. Preto materiálne, obsahové určenie spoločného dobra sa skladá z dvoch prvkov. Prvý je založený na tom, čo je spoločné všetkým ľuďom. V tomto prípade môžeme hovoriť o spoločnom dobre v prísnom slova zmysle alebo o všeobecnom spoločnom dobre. Zo strany predmetu to budú ľudské práva a slobody. Druhý prvok sa týka toho, čo je založené na rozhodnutí: zo strany podmetu – individuálne alebo v rámci nejakého modelu šťastného života, zo strany predmetu – podmienky, ktoré umožnia tento model uskutočniť.

Pohľadom na súčasnosť môžeme zistiť, že prax demokratických štátov zodpovedá, čo sa týka prijatých zásad, riešeniam, ktoré navrhol Akvinský. Oblasť ius naturale – toho, čo je spoločné a objektívne založené, zodpovedá ochrane ľudských práv. Tvoria podstatnú súčasť podmienok sebarealizácie osôb. Pritom stanovujú hranice vôli zákonodarcu, alebo väčšiny. Ochrana ľudských práv zahŕňa aj ochranu priestoru slobody. Prirodzenou

251 Porov. PIECHOWIAK, M. , Dobro wspólne jako fundament polskiego porządku konstytucyjnego, s. 89.

252 ARISTOTELÉS Politika I, Praha : Oikúmené, 1999.

hranicou slobody voľby sú práva a slobody druhých a tiež rešpekt voči dobru politického spoločenstva a ním vytváraných spolkov.254

Uskutočnené analýzy umožňujú objasniť zásadný význam spoločného dobra. Podľa neho je spoločné dobro súhrn podmienok sociálneho života, ktoré umožňujú a uľahčujú integrálny rozvoj všetkých členov politického spoločenstva a ním vytváraných skupín.

Princíp spoločného dobra je pravidlom, ktoré určuje, aký má byť štát, a analogicky pravidlom, ako sa majú správať občania voči štátu. Štát je vedený spoločným dobrom nie preto, že všetci majú voči nemu povinnosti, ale preto, že slúži rozvoju všetkých členov politického spoločenstva. Štát slúži členom politického spoločenstva, a to je dôvod povinností voči nemu.255

Spoločné dobro chápané ako súhrn podmienok integrálneho rozvoja členov politického spoločenstva je tiež predmetom ich povinností. Na jednej strane, skutky pre spoločné dobro majú čisto utilitárny dôvod - sú tiež vytváraním podmienok pre rozvoj konajúceho subjektu. Avšak celý rad povinností spoločného dobra je odôvodnený rozvojom a záujmami ostatných členov komunity. Tento aspekt povinnosti voči spoločnému dobru je zahrnutý v princípe solidarity. Pri poznávaní tohto princípu v perspektíve tradície ideí, do ktorej patrí pojem spoločného dobra a univerzálnej solidarity (a to tradície, ktorá siaha ďaleko za hranice kresťanskej tradície) treba prijať, že morálnu podstatu tvorí hodnota nezištného konania pre úžitok druhých, ktoré je fundamentálnou súčasťou integrálneho rozvoja človeka. V dôsledku toho – za podstatný prvok spoločného dobra treba uznať spoločenské podmienky, ktoré umožňujú a uľahčujú túto činnosť.

Obowiązki względem dobra wspólnego

Záväzky voči spoločnému dobru

Spoločné dobro sú podmienky pre rozvoj všetkých členov politického spoločenstva a nimi vytváraných spolkov. Pri výklade spoločného dobra v úsilí určiť, aký má byť štát, sa to má vykladať tak, že treba poukázať najmä na práva obyvateľov podieľať sa na utváraní obsahu spoločného dobra (aby boli považovaní za správcov štátu) skôr, než na ich povinnosti na dosiahnutie spoločného dobra. Dosahovanie spoločného dobra obyvateľmi môže a má byť aj v prospech dobra ostatných členov politického spoločenstva pri

254 Porov. PIECHOWIAK, M. , Dobro wspólne jako fundament polskiego porządku konstytucyjnego, s. 118.

rešpektovaní ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z prirodzenej a neodňateľnej dôstojnosti, vrátane práv spolkov nižšieho rádu.

Podľa tradície sa môže tento rozvoj opísať ako spoločné dobro v subjektívnom zmysle, kým súhrn podmienok tohto rozvoja ako spoločné dobro v objektívnom zmysle. Je oprávnené uznať, že za priamy cieľ štátu považujeme skôr vytváranie podmienok rozvoja osoby ako sám rozvoj, pretože ľudia ako osoby sú autonómne a autentický rozvoj osoby nie je dielom štátu, ale získava sa len vlastným úsilím jednotlivca. To odhaľuje úzke prepojenie pravidla spoločného dobra so zásadou subsidiarity, ktorá určuje základné podmienky štátnej pomoci pre jednotlivcov i spolky nižšieho rádu.256

Wyjątkowość zasady wspólnego dobra

Jedinečnosť princípu spoločného dobra

V klasickej tradícii reflexie o spoločnom dobre uznávame, že stabilita práva je jedným zo základných prvkov spoločného dobra - aby očakávaný prínos z nových právnych predpisov vyvážil ujmu, ktorú utrpí spoločné dobro v dôsledku zmien zvykov už zákonom zavedených. Pretože základom spoločného dobra je rozvoj tu a teraz, za daných okolností, princíp spoločného dobra poskytuje dôvody pre dynamický výklad práva.

Princíp spoločného dobra je „filozofiou štátu“ a definuje základné vzťahy medzi štátom a jednotlivcami a nimi tvorenými spolkami.

Opis štátu, ktorý sa riadi princípom spoločného dobra, nie je opisom stojacim v jednej línii s opismi sociálnej spravodlivosti, bezpečnosti, blahobytu a prosperity. Ku každému riešeniu vyplývajúcemu z iných pravidiel, sa vyžaduje, aby spĺňali podmienky stanovené zásadou spoločného dobra. Princíp spoločného dobra je všeplatný a prenikajúci iné oblasti.

Celkový opis spoločného dobra ukazuje sa byť tým, k čomu smeruje výklad ako k svojmu cieľu. Princíp spoločného dobra má zvláštny potenciál z hľadiska riešenia interpretačných sporov, vrátane tých, ktoré súvisia s inými ústavnými princípmi, aby bol uznaný ako zásadný princíp. Stručne povedané, princíp spoločného dobra je ústavný princíp princípov.257

256 Porov. PIECHOWIAK, M. , Dobro wspólne jako fundament polskiego porządku konstytucyjnego, s. 434.

Dobro wspólne aprioryczne

Spoločné dobro dané apriórne

Snažíme sa opísať niektoré typy chápania spoločného dobra. Spoločné dobro opisujeme na pozadí metafyzických, etických a antropologických myšlienok. Všetky tieto oblasti sa spájajú v chápaní štátu alebo spoločnosti. Vyberáme úvahy o spoločnom dobre u Platóna, Aristotela, u stoikov a u Tomáša Akvinského.

Platónova metafyzika je dualistická a spoločné dobro je chápané ako dané a priori. Platón ako najzákladnejší metafyzický prvok chápe idey. Tie sú najdôležitejšie a bežný okolitý svet je len ich tieňom. Idey sú nadradené a najdokonalejšie, ony determinujú dobro všeobecne a spoločné dobro konkrétne. Platón tvrdil, že našou úlohou je poznanie ideí a ich nastolenie do života tak individuálneho ako spoločenského. Filozofom pripadla úloha poznať idey a štátu ich uskutočniť. Ľudia to majú akceptovať. Štát v platónskom chápaní zhora určuje ciele jednotlivcom, teda hovorí im, čo je dobré.

Dobro chápal ako určitú plnosť, pre ktorú prirodzene platí, že sa rozdáva (bonum

est diffusivum sui). Je to dôležité pre jeho politické koncepcie, pretože dobro bude

základom pre jestvovanie štátu. Dobro v človeku sa prejavuje ako čnosť, teda ako dobrý spôsob konania, resp. správna funkcia, napr. pre rozumnú dušu múdrosť, pre vznetlivú dušu odvaha, pre žiadostivú dušu miernosť a v rámci všetkých troch duší spravodlivosť.

Politické názory Platóna začínajú úvahou o tom, čo je prvotný podnet pre vznik štátu. Hovorí, že je to nedokonalosť ľudí, ktorí sa musia spájať, aby ľahšie a účinnejšie uspokojili svoje potreby. Tak vzniká deľba práce, ktorá je osožná pre všetkých. Hlbší dôvod však je podoba spoločného života. Platón navrhuje podľa vzoru vnútra človeka vytvoriť v štáte tri triedy - triedu roľníkov, vojakov a vládcov. Roľníci budú pre všetkých zabezpečovať potraviny a základné potreby - budú mať funkciu žiadostivej duše. Vojaci budú ochraňovať všetkých podobne ako vznetlivá duša. Napokon vládcovia majú na starosti riadenie všetkých podľa vzoru rozumovej duše. Štátotvorný prvok je tu filozofia - lebo Platón výslovne nariaďuje vládcom, aby dôkladne a premyslene filozofovali a vládli v zmysle hľadania pravdy o dobre. Cieľom štátu je teda dobro pre všetkých, avšak dobro, ktoré nájdu vládcovia, pravdivé dobro je pre všetkých členov štátu zhora dané, predpísané bez nejakej diskusie. Platón v takejto úvahe počíta s tým, že pravdivé dobro vzbudí dobré medziľudské vzťahy a že všetci ľudia budú si rovní. Táto rovnosť vzbudí priazeň. Nebude

potrebná prirodzená rodina ani osobné vlastníctvo a všetci ľudia budú žiť ako jedna veľká rodina v jednote.

Takýto štát sa teda vyznačuje tým, že zhora určuje jednotlivcom, čo je dobré. „Slúži“ jednotlivcovi tým, že mu dáva dobro. Štát ako celok je dominantný, jednotlivec je bezvýznamný. Jednotlivec vo všetkom sa musí podriadiť štátu, ktorý mu dobro dáva. Platón v tejto politickej koncepcii nepočíta s malými skupinami, jestvuje len celok – štát. Sloboda v Platónovom štáte nejestvuje, pretože o všetkom rozhoduje štát. Dá sa povedať, že najdôležitejšie u Platóna nie je sloboda, ale poznanie - ak vieme, čo je dobro (spoločné), ktoré určuje štát, tak to máme urobiť bez váhania. Takýto názor voláme etický intelektualizmus.

Čo je spoločným dobrom v takto chápanom štáte? Keďže Platón zdôrazňuje, že štát má byť jednotný a vystavaný na spôsob dobre žijúceho organizmu, zaniká rozdiel medzi dobrom a spoločným dobrom. To, čo kontemplujú filozofi z ríše ideí a prinášajú to všetkým ostatným, je zároveň dobrom aj spoločným dobrom všetkých. Platón pri veľkej idealizácii pripomína, že to nemá byť dobro panovníka, ani dobro niekoľkých, ale dobro všetkých.258 Hovorí o tomto dobre ako o spravodlivosti. Nemá na mysli rozdávanie niečoho v materiálne rovnakej miere, ale v miere, ktorá je primeraná adresátovi (nazýva to proporcionálna spravodlivosť). Platón hovorí o konaní dobra všetkým, ba dokonca i nepriateľom. Zaujímavé je, že pri presadzovaní ideálnej koncepcie štátu Platón odmieta násilie.

Akokoľvek vysoko Platón koncipuje dobro a štát, predsa jeho názory na štát určitým spôsobom nedoceňujú človeka. Štát určuje zhora, čo je dobré pre človeka, nerešpektuje jeho rozvoj, jeho cestu za dokonalosťou, to, že má sám prijať dobro ako dobro. Zdá sa, že je to jednostranné a redukované chápanie človeka, v ktorom sa príliš zdôrazňuje jednoznačný charakter dobra a málo individuálny a osobný charakter ľudského života.

Platónovo spoločné dobro je vopred dané (apriórne), bez rozmeru slobody (slobody v dnešnom chápaní). Ak by sme chceli vysvetliť Platónove myšlienky Aristotelovými slovami, tak v spoločnosti sú triedy roľníkov a strážcov otrokmi a trieda vládcov slobodní (podľa Aristotela je otrok ten, ktorý nevie, čo je dobro a treba mu to povedať, resp. diktovať). Vládcovia majú za úlohu pravdu o dobre odkryť, strážcovia dobro chrániť

a roľníci materiálne zabezpečiť. Vládcovia určujú, čo robiť a ostatné dve triedy majú prijať.

Dobro wspólne jako doskonałość ludzkiego gatunku

Spoločné dobro ako dokonalosť ľudského druhu

Aristoteles v chápaní človeka odmietol dualizmus Platóna, ale jeho koncept človeka a štátu bol bližší skutočnosti. V jeho metafyzike bola prvoradá a najdôležitejšia substancia, ktorou podľa neho bolo jednotlivé bytie. Štát považoval za bytie nie substanciálne, ale len vzťahové, teda relačné. Tým bol štát menej ako človek. Z tohto dôvodu v štáte, ktorý koncipuje Aristoteles, jednotlivec už má väčší význam. Jednotlivci tvoria štát a štát jestvuje kvôli jednotlivcom. V porovnaní s Platónom však nepovažoval to singulárne (konkrétne, empirické) za také bezvýznamné a priznal mu určitý význam a dôležitosť.

Pri chápaní človeka a jeho dôstojnosti Aristoteles uvažoval a skúmal, ako je to u človeka s jeho rozumnosťou. Okrem tohto prvku rozumnosti človeka považoval úplne za prírodného tvora, zaraďoval ho do rodu zvierat, avšak rozum, inak povedané intelekt, človeka vyznačoval a vyzdvihoval nad ostatné zvieratá. Aristoteles ho nazýva božský prvok, prvok dokonalosti, večnosti. Intelekt chápe ako schopnosť poznať všeobecné pojmy, ktoré sú večné. Nie je si na čistom, či táto schopnosť je človeku vlastná individuálne, alebo je akýmsi spôsobom len jedna všetkým jednotlivcom spoločná a človek jednotlivec má na nej len účasť. Prikláňa sa k druhej možnosti a tak nemožno o človeku povedať, že je individuálne duchovný a dôstojný. Ak by sme o niečom takom ako dôstojnosť človeka u Aristotela uvažovali, tak nanajvýš v zmysle, že človek - jednotlivec má účasť na dôstojnosti.

Dobro Aristoteles chápe ako cieľ (bonum est quod omnia appetunt). Človek teda niečo chce (ako cieľ) preto, lebo to pozná ako dobro, teda niečo, čo mu je prospešné, keď to získa. Dobro prospieva v rôznom slova zmysle v rôznych oblastiach ľudského života, no najčastejšie sa Aristoteles vyjadruje tak, že dobro človeka zdokonaľuje. Aristoteles poukazuje na čnosť, ktorou človek ľahšie a istejšie získava jednotlivé dobro. Čnosť sú získané dobré vlastnosti človeka, ktoré napomáhajú získavaniu nejakých najmä etických dobier, ako napr. rozvážnosť alebo odvaha. Čnosť chápe ako stred (optimum) medzi dvoma krajnosťami (extrémy). Schopnosť, ktorá určí, kde je ten stred, je intelekt.

Štát vzniká, podobne ako u Platóna, na základe nedokonalosti ľudí. Ľudia majú rôzne potreby, nie sú sebestační, preto si musia pomáhať, a preto sa združujú do malých skupín, aj do jednej veľkej skupiny – štátu. Veľmi zaujímavá je úvaha o tom, že takýto dôvod (nesebestačnosť) vidíme aj u niektorých druhov zvierat (napr. mravce a včely, stáda, svorky), aj oni majú vzájomnú pomoc a určitú deľbu práce, predsa však charakter štátu a ľudských skupín je iný ako charakter zvieracích skupín. Aristoteles hovorí o tom, že ľudia majú význačné znaky: reč, schopnosť dorozumievať sa, schopnosť odlíšiť dobré od zlého. To stavia ľudí nad zvieratá a spoločnosť nad stádo. Zároveň v tom vidí štátotvorný prvok – reč, odlišovanie dobra a zla. V súvislosti s týmito schopnosťami Aristoteles poukazuje aj na veľkosť štátu. Hovorí, že horná hranica počtu ľudí v štáte sa odvíja od toho, či ešte je možná zmysluplná komunikácia, dialóg a dorozumenie medzi všetkými o dobre a zle, o plánovaní a konaní v rámci celej spoločnosti. Zároveň poukazoval na to, že už vtedajšie konkrétne grécke štáty presahovali túto veľkosť. Za cieľ štátu považoval umožnenie života, a to nielen jeho materiálnej stránky, ale aj duchovné (intelektuálne). Tie duchovné vyššie aspekty zaručovali uskutočnenie „dobrého života“.259 V otázke, kto určuje posledný cieľ života a konania jednotlivcov, Aristoteles je veľkorysejší ako Platón. Hovorí, že sú to jednotlivci, ktorí sami hľadajú, odkrývajú zmysel svojho života a následne sa ho držia a usilujú sa oň. Predsa však vo vzťahu jednotlivca a štátu dominoval štát v oblasti poskytnutia dobier ako prostriedkov pre realizáciu individuálnych cieľov, čím založil koncepciu spoločného dobra.260 Z tejto perspektívy má štát slúžiť jednotlivcom pre ich pomoc a pre naplnenie ich potrieb. Zároveň Aristoteles hovorí o tom, že človek nielen kvôli potrebám sa zjednocuje v obci, ale aj kvôli prirodzenej tendencii k spoločnému životu. Nazýva to, že človek je od prirodzenosti spoločenský: „... Človek je svojou