Realistyczna koncepcja człowieka a społeczeństwo

Realistická koncepcia človeka a spoločnosť

Osobou sa Tomáš zaoberá najprv v teologickom kontexte, pri analýze troch osôb v Bohu, a to osobitne na dvoch miestach: V Teologickej sume I, q. 29-30, v diele O Božej moci, q. 9, a. 1-6. Tomášova koncepcia osoby sa zakladá na schopnostiach, ktoré sú charakteristické pre všetky duchovné bytosti. Schopnosti ducha vyplývajú z jeho prirodzenosti a jeho bytia. Sv. Tomáš prijal a využil definíciu osoby, ktorú sformuloval Boethius. Akvinský do svojej definície zahŕňa aj prvky Aristotelovej antropológie, pretože berie do úvahy predovšetkým fakt zloženia ľudského bytia a jeho racionálnosť. Všímame si, že Tomáš koncepciu osoby a rozširuje aj mimo ľudí, aj na anjelov a Boha. V každej

z týchto bytostí je inak chápaná. V prípade človeka je on substancia, teda bytím, ktoré jestvuje v sebe a je prameňom určitého konania. V prípade anjelov je osoba tiež chápaná ako nemateriálne bytie, ktoré je rozumné a slobodné. V prípade božský osôb, teda Trojice, osoba značí reálny vzťah, ktorým sa prejavuje vnútorný život Boha. Takto koncepciu osoby inak sťahujeme k Bohu inak anjelom a inak človeku.

Pojem osoba sa o Bohu nevyslovuje rovnakým spôsobom ako o iných stvoreniach (o človekovi a o anjeloch), ale vznešenejším spôsobom.157 To, že Bohu na základe najväčšej hodnosti najviac prináleží meno osoba.158 Aj Boh má rozumovú prirodzenosť, ale

poznáva iným spôsobom ako človek. Človek sa dostáva k chápaniu postupne, zvlášť v teológii a Boh chápe všetko naraz. Boh nemá diskurzný spôsob poznania. Zároveň z dôvodu dokonalosti a absolútnosti je Boh rozdielny, teda nepoznateľný, neporovnateľný, tajomný, prevyšujúci a transcendentný. Tým Tomáš je otvorený aj pre náuku Richarda od sv. Viktora, ktorý najmä pri božských osobách zdôrazňuje rozdielnosť (incommunicabilitas).¹⁵⁹ Tomáš to na tomto mieste voľne cituje iba o Bohu, ale Richard to označil tak, že sa to dá použiť pre každú osobu.160 Osoba ako individuálna substancia racionálnej prirodzenosti je teda indivíduum, ktoré existuje samo v sebe a teda musí byť

157 STh I, q. 29, a. 3, co.: „. . . persona significat id quod est perfectissimum in tota natura, scilicet subsistens in rationali natura. Unde, cum omne illud quod est perfectionis, Deo sit attribuendam, eo quod eius essentia continet in se omnem perfectionem; conveniens est ut hoc nomen persona de Deo dicatur. Non tamen eodem modo quod dicitur de creaturis, sed excellentiori modo . . . "

. . . osoba znamená to, co jest nejdokonalejší v celé přirozenosti, totiž mající svébytnost v rozumové přirozenosti. Proto, ježto všechno, cokoli jest dokonalého, musí se přiděliti Bohu, ježto jeho bytnost v sobě obsahuje všechnu dokonalost, vhodné jest, aby se toto jméno osoba říkalo o Bohu. Ale ne týmž způsobem, kterým se říká o tvorech, nýbrž vyšším způsobem, . . .

158 STh I, q. 29, a. 3, ad 2: „. . . maxime competit Deo nomen personae. " . . . Bohu nejvíce přísluší jméno osoba.

159 STh I, q. 29, a. 3, ad 4: „. . . Deus potest dici rationalis naturae, secundum quod ratio non importat discursum, sed communiter intellectualem naturam. Individuum autem Deo competere non potest quantum ad hoc quod individuationis principium est materia, sed solum secundum quod importat incommunicabilitatem. Substantia vero convenit Deo, secundum quod significat existere per se. Quidam tamen dicunt quod definitio superius a Boetio data, non est definitio personae secundum quod personas in Deo dicimus. Propter quod Ricardus de Sancto Victore, corrigere volens hanc definitionem, dixit quod persona, secundum quod de Deo dicitur, est divinae naturae incommunicabilis existentia. "

Bůh může nazvati rozumové přirozenosti, pokud rozum neobnáší postupování, nýbrž obecně rozumovou přirozenost. Ojedinělo však nemůže Bohu příslušeti, pokud původem ojedinění jest hmota; ale jen pokud obnáší nesdělitelnost. Podstata pak přísluší Bohu, pokud znamená býti o sobě. - Ale někteří praví, že výměr, výše daný od Boetia, není výměr osoby, jak říkáme, že jsou osoby v Bohu. Pročež Richard od Svatého Viktora, chtěje opraviti tento výměr, řekl, že osoba, jak se říká o Bohu, jest nesdělitelná jsoucnost božské přirozenosti.

160 „Itaque cum intelligentia substantiae sub nomine animalis subintelligitur proprietas communis omni animali; et sub nomine hominis subintelligitur quedam proprietas communis omni homini; et sub nomine personae similiter subintelligitur quedam proprietas quae non convenit nisi uni soli, nulla tamen determinate sicut in proprio nomine. Alias ergo subintelligitur proprietas generalis, alias proprietas specialis; ad nomen autem personae proprietas individualis, singularis, incommunicabilis. " (RICHARDUS DE ST. VICTORE:

podľa Tomáša substanciou.161 Teologický problém Ježišovej osoby vnáša nové svetlo do tejto problematiky. Otcovia koncilu hovoria o dvoch prirodzenostiach a jednej božskej osobe. Tým osoba je niečo iné ako prirodzenosť a na opísanie osoby nestačia charakteristiky prirodzenosti. Kristus nežije ako dve osoby, ale len jedna. Kristova božská osoba má dve prirodzenosti. Kristova ľudská osoba tu nie je. A na rozdiel od prirodzenosti, osoba je úzko spojená s bytím, s aktom jestvovania, ktorý je u človeka iný, vyšší, dôstojnejší a charakterizuje sa ako subsistencia.162 To znamená, že osoba jestvuje v sebe,

163 má vlastný akt bytia, ktorý nemôže stratiť, čo je iné meno pre nesmrteľnosť duše. V Kristovi je jedna osoba (suppositum, hypostáza), ktorá prijíma ľudskú prirodzenosť.¹⁶⁴ Subsistentnosť osoby možno nazvať formálnym elementom osoby, čo vyplýva z Tomášovho označenia personality ako významovej formy.¹⁶⁵ Pojem osoba neoznačuje indivíduum v rámci prírody, ale indivíduum subsistentné, čiže nemusí označovať určitú konkrétnu osobu zo strany prirodzenosti, ale zo strany subsistentnosti.166

Bytie v stvorenom súcne nikdy nie je čisté, ale vždy spojené s esenciou, ktorá ho obmedzuje. U materiálnych bytostí je ešte forma (vonkajšia alebo vnútorná), ktorá tiež obmedzuje bytie.¹⁶⁷

161 STh I, q. 29, a. 1, co.: „. . . modo individui invenitur in genere substantiae. " zvláštním způsobem se ojedinělo shledává v rodu podstaty.

162 Porov. LENZ, J.: Die Personenwürde des Menschen bei Thomas von Aquin. In: Philosophisches

Jahrbuch. 1888- . Roč. 1936, s. 143-144.

163 STh III, q. 2, a. 2, ad 3: „Sciendum est, quod non quodlibet individuum in genere substantiae etiam rationali natura habet rationem personae, sed solum illud, quod per se existit, non autem illud, quod existit in alio perfectiori. "

Musí se však věděti, že ne každý jedinec v rodu podstaty má i v rozumovém tvoru ráz osoby, nýbrž jenom ten, jenž jest sám o sobě, ne však ten, jenž jest v něčem dokonalejším.

164 „. . . humana natura in Christo, cum sit assumpta in personam divinam, non potest dici substantia individua, - quae est hypostasis, - sicut nec manus nec pes nec aliquid eorum quae non subsistent per se ab aliis separata; et propter hoc non sequitur quid sit persona. " (De Potentia, q. 9, a. 2, ad 13)

165STh I, q. 30, a. 4, co.: „. . . nomen persona non est impositum ad significandum individuum ex parte naturae, sed ad significandum rem subsistentem in tali natura. "

. . . jméno osoba nebylo dáno na označení ojediněla se strany přirozenosti, nýbrž na označení věci svébytné v takové přirozenosti.

„Forma autem significata nomine personae non est natura absolutae: quia sic idem significaretur nomine hominis et nomine personae humanae, quod patet esse falsum; sed nomine personae significatur formaliter incommunicabilitas, sive individualitas subsistens . . . " (De potentia, q. 9, a. 6, c)

166 STh I, q. 30, a. 4, co.: „in rebus humanis hoc nomen persona est commune communitate rationis, non sicut genus vel species, sed sicut individuum vagum . . . Sed individuum vagum, ut aliquis homo, significat naturam communem cum determinato modo existendi qui competit singularibus, ut scilicet per se subsistens distinctum ab aliis . . . nomen persona non est impositum ad significandum individuum ex parte naturae, sed ad significandum rem subsistentem in tali natura. "

. . . v lidských věcech toto jméno osoba je společné společenstvím rozumu, ne jako rod nebo druh, nýbrž jako ojedinělo neurčité. . . . Ale ojedinělo neurčité, jako nějaký člověk, značí společnou přirozenost s určitým způsobem bytí, že totiž je svébytno rozdílné od jiných. . . . jméno osoba nebylo dáno na označení ojediněla se strany přirozenosti, nýbrž na označení věci svébytné v takové přirozenosti.

167 STh I, q. 50, a. 2, ad 4: „. . . omnis creatura est finita simpliciter, inquantum esse eius non est absolutum subsistens, sed limitatur ad creaturam aliquam cui advenit. Sed nihil prohibet aliquam creaturam esse

Avšak pojem osoby u Tomáša nemožno dostatočne určiť ani v línii esencie ani v línii bytia, ale v skrížení týchto dvoch línií, a to spočíva v nezdielnosti osobného bytia, ktoré možno presnejšie určiť ako sebavládu nad svojimi činmi.168 Osoba je vrcholný spôsob bytia, preto všetky osoby sú dôstojné. Tomáš o tom hovorí pri etymologickom skúmaní osoby, ktorý vychádza zo spôsobu zavedenia pojmu maska (prosopon) v gréckych komédiách a tragédiách, pričom vychádza z dôstojnosti a tvrdí, že osoba je hypostáza osobitne odlíšená na označenie dôstojnosti. Keďže najväčšia dôstojnosť patrí rozumovej prirodzenosti, tak po tomto významovom doplnení sa zhoduje s Boethiovým pojmom osoby.¹⁶⁹

Pri analýze pojmu osoby Tomáš rozlišuje medzi etymológiou a významom pojmu, pričom vychádza zo všeobecnej zásady tohto rozlišovania.170 Čo má teda pojem osoby vlastne označovať, je subsistencia racionálnej prirodzenosti, ktorá je najdôstojnejšia zo

secundum quid infinitam. Creaturae autem materiales habent infinitatem ex parte materiae, sed finitatem ex

parte formae, quae limitatur per materiam in qua recipitur. “

. . . každý tvor jest konečný jednoduše, pokud jeho bytí není naprostým svébytnem, nýbrž jest omezeno na nějakou přirozenost, k níž přistupuje. Ale nic nebrání, aby nějaký tvor byl nekonečný z části. Neboť hmotná stvoření mají nekonečnost se strany hmoty, ale konečnost se strany tvaru, jenž jest omezen skrze hmotu, v niž jest přijat.

168 Nezdielnosť patrí podľa Tomáša ako aj Richarda zo sv. Viktora osobitne Bohu, ale možno ju rozšíriť na všetky osoby, čo Richard aj skutočne robí, hoci to Tomáš nespomína: STh I, q. 29, a. 3, ad 4: „Individuum autem Deo competere non potest quantum ad hoc quod individuationis principium est materia, sed solum secundum quod importat incommunicabilitatatem. . . . Propter quod Ricardus de Sancto Victore, corrigere volens hanc definitionem, dixit quod persona, secundum quod de Deo dicitur, est divinae naturae incommunicabilis existentia. "

„Ojedinělo však nemůže Bohu příslušeti, pokud původem ojedinění jest hmota; ale jen pokud obnáší nesdělitelnost. Podstata pak přísluší Bohu, pokud znamená býti o sobě. - Ale někteří praví, že výměr, výše daný od Boetia, není výměr osoby, jak říkáme, že jsou osoby v Bohu. Pročež Richard od Svatého Viktora, chtěje opraviti tento výměr, řekl, že osoba, jak se říká o Bohu, jest nesdělitelná jsoucnost božské přirozenosti. “

Tomáš zdôrazňuje sebavládu nad svojim skutkami pri obhajovaní Boethiovej definície osoby: STh I, q. 29, a. 1, co.: „Sed adhuc quodam specialiori et perfectiori modo invenitur particulare et individuum in substantiis rationabilis, quae habent dominium sui actus . . . "

Ale ještě nějakým zvláštnějším a dokonalejším způsobem se shledává zvláštní a ojedinělé v rozumových podstatách. které mají vládu nad svým jednáním . . .

169 STh I, q. 29, a. 3, ad 2: „Quia enim in comoediis et tragoediis repraesentabantur aliqui homines famosi, impositum est hoc nomen persona ad significandum aliquos dignitatem habentes . . . propter quod quidam definiunt personam, dicentes quod persona est hypostasis proprietate distincta ad dignitatem pertinente. Et quia magnae dignitatis est in rationali natura subsistere, ideo omne individuum rationalis naturae excedit omnem dignitatem, et secundum hoc maxime competit Deo nomen personae. "

Protože totiž v komediich a tragediích se znázorňovali nějací pověstní lidé, bylo toto jméno osoba dáno na označení nějakých, majících hodnotu. . . . Pročež někteří vyměřují osobu řkouce, že osoba je hypostaze odlišná vlastnosti, patřící k hodnotě. A protože velikou hodnotou jest míti svébytí v rozumové přirozenosti, proto každé ojedinělo rozumové přirozenosti se jmenuje osoba, jak bylo řečeno. Ale hodnota Boží přirozenosti přesahuje všechnu hodnotu; a podle toho Bohu nejvíce přísluší jméno osoba.

170 „. . . in nomine aliquo est duo considerare: scilicet, illud ad quod significandum nomen imponitur, et illud a quo imponitur ad significandum . . . Sic ergo licet personare ad modum larvati hominis a quo impositum fuit nomen personae, Deo non conveniat, tamen illud quod significatur per nomen, scilicet subsistens in natura intellectuali, competit Deo; et propter hoc nomen personae propriae sumitur in Divinis. " (De potentia, q. 9, a. 3, ad 1) Porov. In 1 Sententiarum, d. 23, q. 1, a. 2, ad 1.

všetkých prirodzeností, spolu s najdôstojnejším spôsobom existencie.171 Osoba je podľa Tomáša niečo úplné, dokonalé, ktorému nič nechýba, ba dokonca niečo najdokonalejšie.172

Toto sa týka ešte pojmu osoby ako takej, takže osoba je najdôstojnejšou a najdokonalejšou zo všetkých bytostí. Keďže najdokonalejšou bytosťou je Boh, aj pojem osoby mu pripadá najvlastnejšie173 a ostatným osobám pripadá iba analogicky, čo síce na tomto mieste Tomáš výslovne nehovorí, ale je to zahrnuté v jeho slovách, lebo to platí podobne ako o iných menách, čiže pojmoch o Bohu.

Osoba človeka, ako jednotlivá substancia rozumnej prirodzenosti, je indivídum, ktoré jestvuje samo v sebe, a preto musí byť podľa Tomáša substancia. Ľudská osoba je najvyšším a najdokonalejším spôsobom jestvovania bytia, a preto jej prináleží dôstojnosť. Avšak koncepcia osoby je analogická.

V Boethiovej definícii osoby, je ako podstatný znak racionalita. Nemyslí sa tu však racionalita (rozum) len v úzkom slova zmysle, ako napr. schopnosť poznávať, logické myslenie, úsudok, pamäť. „Rationalis“ je synonymum pre duchovnosť, pre všetky duchovné schopnosti, ako napr. vôľa, akt slobodného rozhodnutia, akty poznania atď. Tomáš hovorí, že sloboda má svoj prameň v rozume. U Tomáša môžeme vidieť racionalizmus v tom zmysle, že uprednostňuje časovo aj onticky rozum pred vôľou.174

Z toho dôvodu sa racionalizmus u Tomáša prejavuje v tom, že rozum primárne odčíta

dobro a riadi proces rozhodovania.175 A tak zostáva rozumová schopnosť najvyššou prirodzenosťou človeka176 a všetkých duchovných bytostí.177

171 „. . . persona, sicut dictum est, significat quamdam naturam cum quodam modus existendi. Natura autem, quam persona in sua significatione includit, est omnium naturarum dignissima, scilicet natura intellectualis secundum genus suum. Similiter etiam modus existendi quem importat persona est dignissimus, ut scilicet aliquid sit per se existens. " (De potentia, q. 9, a. 3, c)

172 „. . . persona est individuum rationalis naturae, quae est completissima, et ubi stat tota intentio naturae, habet quod significet completissimum ultima completione, post quam non est alia. " (In 3 Sententiarum, d. 6, q. 1, a. 1, rc)

173 „Cum ergo omne quod est dignissimum in creaturis, Deo sit attribuendum, convenienter nomen personae Deo attribui potest, sicut et alia nomina quae proprie dicuntur de Deo. " (De potentia, q. 9, a. 3, c)

174 „Iudicium est in potestate iudicantis secundum quod potest de suo iudicio iudicare: de eo enim quod est in nostra potestate possumus iudicare. Iudicare autem de iudicio est solius rationis, quae super actum suum reflectitur unde totius libertatis radix est in ratione constituta. Unde secundum quod aliquid se habet ad rationem, sic se habet ad liberum arbitrium. Ratio autem plene et perfecte invenitur solum in homine; unde in eo solum liberunt arbitrium plenarie invenitur. " (De veritate, q. 24, a. 2)

175 STh I-II, q. 13, 1, co.: „Manifestum est autem quod ratio quodammodo voluntatem praecedit, et ordinat actum eius, inquantum scilicet voluntas in suum obiectum tendit secundum ordinem rationis, eo quod vis apprehensiva appetitivae suum obiectum repraesentat. Sic igitur ille actus quo voluntas tendit in aliquid quod proponitur ut bonum, ex eo quod per rationem est ordinatum ad finem, materialiter quidem est voluntatis, formaliter autem rationis. In huiusmodi autem substantia actus materialiter se habet ad ordinem qui sui imponitur a superiori potentia, "

Je však jasné, že rozum nějak jde před vůlí a řídí její úkon: pokud totiž vůle směřuje ke svému předmětu podle řádu rozumu, ježto síla vnímavá představuje žádostivé její předmět. Tak tedy onen úkon, jímž vůle směřuje k něčemu, co se předkládá jako dobré, protože rozumem jest zařízeno k cíli, hmotně sice jest vůle,

Vynikajúci spôsob subsistencie osoby sa preto vyznačuje predovšetkým dvoma základnými vlastnosťami racionálnej činnosti, a to poznaním a chcením, čo umožňuje slobodu, ktorá sa vyznačuje vládnutím nad svojimi skutkami.178 Slobodný akt je tak svojím druhom základom dynamiky osoby vo všetkých jej prejavoch.179 Keď Tomáš opisuje osobu, poukazuje na to, že jej odlišnosť od iných bytostí nespočíva v bytnosti ani v prirodzenosti. Naznačuje, že osoba má svojský, charakteristický spôsob jestvovania, ktorý nazýva personálnosť.180

Aby mohla táto definícia osoby platiť aj o Bohu, pod racionálnou prirodzenosťou sa nechápe iba racionálne diskurzné poznanie, ktoré charakterizuje človeka a individuálnosť zahrňuje v sebe aj nezdielnosť a substantívnosť (subsistenciu). Takým spôsobom sa takéto chápanie Boethiovej definície osoby zhoduje s definíciou osoby Richarda zo sv. Viktora, podľa ktorého osoba je „jestvujúca skrze seba samu podľa singulárneho spôsobu ako aj racionálnej existencie“, 181 pretože aj tu sa spomína racionálna existencia, subsistencia v spôsobe jestvovania skrze seba a singularita, ktorá v sebe zahrňuje nezdielnosť.

Tomášovo prebratie Boethiovej definície osoby a jej prehĺbenie analýzou jednotlivých častí tejto definície umožňuje aplikovať tento pojem osoby už na zygotu, teda oplodnené vajíčko. Takisto aplikovaním jeho zákonu graduality, ktorý je ním určený pre prirodzenosť, možno povedať, že človek je a zostáva osobou počas celého svojho

ale tvarově rozumu. V takových pak podstata úkonu se má hmotně k řádu, který jest uložen od vyšší

mohutnosti. A proto volba podstatně není úkon rozumu, nýbrž vůle; neboť volba se dokonává v nějakém pohybu duše k dobru, jež se volí. Proto jest jasné, že jest úkonem žádostivé mohutnosti.

176 STh I-II, q. 31, a. 7, co.: „… intellectus et ratio est potissime hominis natura, quia secundum eam homo in specie constituitur."

… rozum a um jest nejvíce přirozeností člověka, poněvadž podle něho je člověk postaven do druhu.

177 „Perfectio autem spiritualis naturae in cognitione veritatis consistit." (De veritate, q. 15, a. 1, c)

178 STh I, q. 29, a. 1, co.: „Sed adhuc quodam specialiori et perfectiori modo invenitur particulare ad individuum in substantiis rationalibus, quae habent dominii sui actus, et non solum aguntur, sicut alia, sed per se agunt, actiones autem in singularia sunt. "

Ale ještě nějakým zvláštnějším a dokonalejším způsobem se shledává zvláštní a ojedinělé v rozumových podstatách. které mají vládu nad svým jednáním, a nejen se jimi jedná jako jinými, nýbrž ze sebe jednají: jednání pak jest v jednotlivých.

179 STh I-II, q. 17, a. 1, ad 2: „Radix libertatis est voluntas sicut subiectum; sed sicut causa, est ratio; ex hoc enim voluntas libere potest ad diversa ferri, quia ratio potest habere diversas conceptiones boni. Et ideo philosophi definiunt libertun arbitrium de ratione iudicium, quasi ratio sit causa libertatis. "

. . . kořenem svobody jest vůle jako podmět, ale jako příčina jest rozum. Z toho totiž vůle svobodně se může nésti k různým, poněvadž rozum může míti různé pojmy dobra. A proto filosofové vymezili svobodnou vůli, že jest svobodný soud z rozumu, jakože rozum jest příčinou svobody.

180 STh I, q. 39, a. 3, ad 4: „. . . forma significata per hoc nomen persona, non est essentia vel natura, sed personalitas. "

. . . tvar, označený tímto jménem osoba, není bytnost nebo přirozenost, nýbrž osobitost.

181 „. . . existens per se solum iuxta singularem quendam rationalis existentiae modum. " (RICHARDUS DE ST. VICTORE: De Trinitate. 1958, 24, 4)

biologického a psychického vývoja, ba dokonca aj v prenatálnom štádiu.182 Preto je vhodné v dnešnej bioetike používať Tomášom prehĺbenú Boethiovu definíciu osoby. Ide o to, že človek nemôže jestvovať ani žiť bez toho, aby bol osobou. Už od počatia má dušu (rozumovú prirodzenosť) a už od počatia je indivíduum. Nie je logické, aby sme hovorili o nejakom štádiu, ktoré by bolo bez osoby, resp. bez duše.

Okrem Boethiovej definície osoby Tomáš používa aj vlastné definovanie osoby, ktoré potom aplikuje aj na človeka, ktoré však je ešte pomerne vágne v tom, že osoba je niečo kompletné intelektuálnej prirodzenosti, čo však u človeka znamená aj zloženie, čím myslí na telo a dušu, hoci to tu výslovne nespomína.183 Tomáš používa okrem toho aj podobnú definíciu osoby, keď ňou označuje niečo kompletné a skrze seba subsistentné racionálnej prirodzenosti.184

Vzťah medzi jednotlivou osobou a spoločenstvom Tomáš chápe ako obojstranný. Spoločenstvo je pre človeka potrebné v rozmere telesnom, teda v oblasti zabezpečenia