Funkcja pomocnicza społeczności w odniesieniu do osoby ludzkiej

Pomocná funkcia spoločnosti vo vzťahu k ľudskej osobe

Život človeka môžeme charakterizovať zvyčajne v dvoch spôsoboch: buď sa zameriame na jeho individuálny rozmer alebo si ho všímame v rozmere spoločenskom. V spoločnosti je pre človeka charakteristické neustále vstupovanie do vzťahov, realizovanie a vývoj vzťahov, ktoré sú dôležité z mnohých hľadísk. Je to hľadisko ekonomické, kultúrne, psychické, náboženské, politické, historické, etnické atď. Vzťahy majú podobu priateľstva, spolupráce, zmluvy, občianstva, členstva v rôznych spolkoch. Vo všetkých týchto vzťahoch a zo všetkých týchto hľadísk človek jednotlivec musí zapájať rôzne svoje schopnosti, aby vedel reagovať alebo konať. To nazývame aktualizáciou človeka v spoločnosti (aktualizáciou sociálnych možnosti, resp. schopností). Na tento rozmer človeka poukázal už Aristoteles, ktorý hovoril, že človek sa spontánne združuje do spoločnosti, a teda je od prirodzenosti spoločenský. Tomáš Akvinský hovorí, že každá spoločnosť vznikla na základe cieľa, ktorý chce dosiahnuť. Koľko je cieľov, toľko je skupín. Nazdávame sa však, že keď skúmame v určitom zmysle posledný cieľ všetkých skupín alebo celej spoločnosti vo všeobecnosti, tak je to rozvoj ľudskej osoby.

K tomuto rozvoju ľudskej osoby sa však nedostaneme bez medzistupňov, teda bez čiastkových cieľov. Preto môžeme vidieť veľkú pestrosť čiastkových skupín spoločnosti. V celkovej klasifikácii týchto skupín môžeme uvažovať o dvoch hlavných oblastiach - kultúra a spoločný život ľudí.

V kultúre ide o rozvoj človeka - avšak akým spôsobom? Kultúra je rozmer spoločenského života, ktorý sa snaží o „kultiváciu“ všetkých ľudí. Ponajprv je potrebné povedať, že človek jednotlivec sa v kultúre nemá „rozpustiť“ (analogicky to platí aj pre spoločnosť). Znamená to, že každý jednotlivec má svoju váhu, svoje miesto, svoju osobnú zvrchovanosť, a teda imunitu voči neetickým zásahom. Vyjadrujeme to poukázaním na to, že každý človek je subjekt, osoba alebo filozoficky - každý človek je substancia. Ako to

poznávame? Je to obsah vnútorného svedectva každého človeka - každý človek si je vedomý sám seba, samozrejme o sebe hovorí „ja“ a následne na to potvrdzuje svoju osobitosť, autonómiu a zvrchovanosť. Vo filozofickom jazyku to nazývame, že človek má substanciálne bytie, teda jestvuje v sebe a pre seba. Človek dosvedčuje seba samého tým, že vie o vlastnom „ja“, ktoré mu je dané zvnútra a bezprostredne. Niet iného východiskového bodu pre systematické, kauzálne filozofické vysvetlenie jestvovania a konania ľudskej osoby, než potvrdenie konkrétneho jestvovania svojho „ja“. Svojím „ja“ všetci ľudia potvrdzujú, že jástvo, ktoré je akoby bez obsahu, existuje a tvorí podmet mojich činov, ukazuje na podstatnú identitu človeka.239 M. A. Krąpiec analyzoval priamu skúsenosť ľudského podmetu a ukazuje na „ja“ ako podmet existujúci nezávisle: jestvuje „v sebe“ (ako duša, ktorá oživuje a organizuje matériu, aby bola ľudským telom) a zároveň jestvuje „pre seba“.240 Toto bytie človeka však nie je statické ani uzavreté. Práve v kultúre (aj v spoločnosti) sa človek mení tým, že prichádza do kontaktu s inými ľuďmi. Podľa charakteru skutkov, ktoré koná pre toho druhého, alebo spoločne s tým druhým, podľa toho môžeme poznať jeho osobný rozvoj. Máme na mysli nielen vývin napr. biologický alebo psychologický, ale aj čo sa týka záležitosti duše, teda osoby a tu môžeme rátať poznanie, vzdelanie, mravný charakter činnosti, umelecké talenty, zbožnosť a vieru. Dá sa teda povedať, že kultúra je spojená s dušou človeka, ktorá je podmetom slobodného a rozumného konania. „Kultivácia“ človeka sa zameriava na „kultiváciu“ duše. Čo však nemôžeme vynechať, je pripomenutie, že vývin nemusí byť vždy len pozitívny, napr. k cnostiam. Kultúra v praxi má aj svoje tienisté stránky a z medziľudskej interakcie niekedy plynú aj podnety, ktoré človeku ubližujú, kazia ho, spôsobujú mu úpadok, ako napr. neresti. Dá sa povedať, že veľkou úlohou kultúry (okrem iných úloh) je rozlišovanie a diagnóza toho, čo v kultúre spôsobuje úpadok. Základnou úlohou kultúry je však človeku napomáhať k rastu. Sprvu v jednoduchej forme ochrany pred prírodou, dnes však čoraz viac v uváženej forme pomoci jeho duševnému alebo aj duchovnému životu. Preto chápeme kultúru ako „kolísku“, teda prostredie, ktoré je vhodne prispôsobené človeku.241

Má za úlohu človeka v rozvoji podporovať, pomáhať, navrhovať dobrú cestu, sprostredkovať podnety, poukazovať na posledný cieľ, nasmerovať. Veľmi výstižné bolo

239 Porov. KRĄPIEC, M. A.: Ja – człowiek..., s. 119n.

240 Porov. FOTTA, P.: Wpływ rozumienia osoby na koncepcję kultury. In: Zeszyty Naukowe KUL 57 (2015), nr 1 (229), s. 92.

chápanie kultúry v antických časoch, keď ju predstavovali ako „παιδεία“, teda výchova k plnosti ľudskosti.

Ako by sme mohli jednotlivé prvky kultúry systematizovať? Peter Fotta hovorí:

„Racionálne oblastí ľudskej činnosti sú predmetovo rozdelené na konanie teoretické, praktické a tvorivé, celkovo sa týkajú pravdy, dobra a krásy.“242 V týchto troch líniách sa nesie vnútorná štruktúra kultúry. Prvej oblasti ide o transcendentálium pravdy, keď v kultúre sa stále obohacuje poklad poznania. Deje sa to vo vzdelaní, v školách, výskumných ústavoch, ale aj v diskusiách, v odovzdávaní životnej múdrosti mladým generáciám, v hľadaní východísk z problémov. Druhá línia sa týka dobra a v nej ide o výchovu k mravnosti. Svojej úlohy sa tu majú zhostiť rodičia, vychovávatelia, osveta. Z negatívnej stránky sa o mravnosť starajú represívne zložky štátu. Výraznou líniou kultúry je tvorivá činnosť, najmä umenie. V nej pomocou rôznych talentov sa umelci snažia povedať niečo krásne a vznešené. Okrem týchto troch línií zvykneme v kultúre hovoriť ešte o štvrtej - o náboženstve. Je prehĺbením všetkých predchádzajúcich hľadaním absolútneho rozmeru pravdy, dobra a krásy. Tým presahuje do večnosti. Náboženská stránka kultúry sa snaží preniknúť k Absolútnemu a tak nájsť Základ a Zmysel.243 Kultúra bez náboženského rozmeru je ochudobnená a nenachádza svoje naplnenie.

Pri tomto pojme nemyslíme na jedno náboženstvo, ale na všeobecný jav praktizovania nejakého náboženstva vôbec. Ide o to, že ľudia všetkých dôb a na každom mieste majú sklon uctievať nejaké božstvo a konať skutky zbožnosti. Ak sa nájdu ľudia, ktorí o sebe vyhlasujú, že neveria, ide o stav, ktorý nie je ideálny, resp. je len zdanlivý. Takisto však to, že je mnoho náboženstiev, nie je ideálne, pretože zjavne je to stav, ktorý spôsobila ľudská slabosť a nedokonalosť. Preto sa nazdávame, že určitý vzťah k náboženskej bytosti je vlastný všetkým ľuďom. Ako možno vysvetliť túto črtu? Prečo majú všetci ľudia náklonnosť modliť sa? Toto nasmerovanie pochádza z prirodzenosti ľudí – osôb, že sú síce duchovnými, ale nedokonalými bytosťami. Ľudia nie sú si sebestační ani v materiálnom, ani v duchovnom rozmere. Snahu o sebestačnosť a zdokonaľovanie sa môžeme nazvať rozvoj alebo rast. V prípade osoby ide o osobný rozvoj alebo osobný rast. Ľudia túžia po osobnom raste. Nájdu ho vtedy, ak sa usilujú o poznanie (obyčajne vo vzdelaní), zdokonaľujú sa v mravnosti (v dobrých skutkoch), rozvíjajú tvorivé schopnosti (v umení) a prehlbujú náboženský život. Rast je úzko zviazaný sčlovekom. Tieto oblasti

242 FOTTA, P.: Wpływ rozumienia osoby na koncepcję kultury. In: Zeszyty Naukowe KUL 57 (2015), nr 1 (229), s. 92.

sú zvyčajne spojené a zladené, preniká ich náboženstvo, keď ľudia v komunikácii s Najvyšším Bytím (Najvyšším Dobrom) odkrývajú usmernenia pre svoj ultimatívny rast a rozvoj. Náboženstvo má teda svoj dôvod v ľudskej nedokonalosti a v tom, že hľadajúc Najvyššie Bytie prekonávame ľudskú nedokonalosť.244

Náboženstvo podľa Krąpca je pre spoločnosť dôležité. Nielen náboženstvo všeobecne, ale aj pravé náboženstvo. Keďže súčasná úroveň nášho poznania nie je dostatočná na to, aby sme rozhodovali, ktoré náboženstvo je pravé, je potrebná náboženská sloboda. Túto slobodu však netreba chápať ako neobmedzenú. Tie náboženstvá, ktoré sú proti ľudskosti a sú v rozpore s dobrými mravmi, si slobodu nezasluhujú. Na druhej strane pôsobí náboženstvo v spoločnosti motivujúco, oživujúco, podnetne. Má ozdravujúci charakter a často koriguje excesy politickej moci. Má aj zjednocujúce účinky, lebo vie integrovať rôzne stránky ľudskej osoby a aj rôzne spoločenské skupiny.245

Schopnosť veriť mal už aj primitívny človek. To, že je človek nábožný zo svojej prirodzenosti, sa prejavuje náboženskými obradmi v rôznych formách a náboženských kultoch. Náboženstvom človek odkrýva pravdu o sebe samom a zároveň odkrýva potrebu ísť za hranice svojej existencie. Kladie si otázky o tom, odkiaľ je a kam smeruje, a dáva na ne odpovede. Kladie otázky o pôvode sveta i seba samého a odpovede majú charakter výrazne presahujúci svet prírody a siahajú k vzťahu s Transcendentálnou Osobou („Ty“). Náboženstvo pomáha nájsť zmysel ľudského života aj zmysel celých ľudských spoločností. Schopnosť veriť tvorí náboženský rozmer ľudského života. Konaním náboženských skutkov človek transcenduje, vystupuje ponad pozemský svet.

Aby kultúra naozaj pomáhala ľuďom, tvrdíme, že „mierou kultúry je človek“. Toto normatívne tvrdenie je potrebné vysvetliť. Je veľmi jasné, že mierou kultúry nie sú priania človeka, jeho zámery, túžby, či nebodaj rozmary. Tiež mierou kultúry nie sú tendencie ľudí, ktoré by sa mohli zistiť na spôsob referenda. Ide skôr o niečo ľudského, avšak nezávislé od jeho rozhodnutia. Ide o niečo, čo súvisí s ľuďmi, ale ľudia o tom nerozhodujú. Je to dané a priori - a nie rozhodnutím človeka. Mierou kultúry je dobro človeka. Kultúra jestvuje na to, aby bola pre človeka v dobrom, preto má byť zodpovedajúca tomu, čo je dobré pre človeka, čo je potrebné a užitočné. Aby sme vedeli, čomu priznať v kultúre dôležitosť a význam, musíme poznať prirodzenosť človeka. Evidentne, že v kultúre sú sféry ekonomické, zdravotné, bezpečnostné a voľného času, ale prvoradými sú tie oblasti,

244 Porov. KRĄPIEC, M. A.: Ja - człowiek, s. 391.

ktoré sú spojené so životom osoby človeka. Sú to oblasti pravdy a dobra, keď sa človek rozvíja (poznáva pravdu) a mravne zdokonaľuje (koná viac dobra). Tak sa pravda a dobro stanú mierou kultúry, a takisto mierou dobrého štátu. Pravda a dobro majú byť všade prítomné, v kultúre, v spoločnosti, v rodine, v národe a v štáte. Takýmto spôsobom vznikne priaznivé prostredie pre všetkých ľudí a predovšetkým pre plnosť rozvoja života osoby človeka.

Zároveň usudzujeme, že kultúra nemá podľahnúť inštrumentalizácii. Znamená to, že sa nemá stať nástrojom, teda prostriedkom. Znamenalo by to, že kultúra by sa podriadila nejakému inému cieľu, napr. ekonomickému (zisk), politickému (viac hlasov vo voľbách) alebo národnému (podmanenie si iných skupín). Odmietame to, lebo by to znamenalo podriadiť vyššie dobro (kultúru) nižšiemu dobru (napr. zisku). Kultúru chápeme ako jedno z najvyšších dobier, pretože v hlbokom zmysle sa snaží dôjsť k absolútnemu cieľu. „Kultúra, evidentne, sa oceňuje ako hodnota. A to v stupnici hodnôt ako hodnota vysoká, ba aj najvyššia. “246 Ostatné ciele, dobrá sú iste nižšie, preto akékoľvek chápanie kultúry ako nástroja je neprijateľné.

Čo je teda podstatou kultúry? Kultúra je celospoločenská snaha o to, aby sa človek zušľachťoval: „Prostredníctvom rôznych činností rozumu, vôle a aktov rozhodovania

osoba dosahuje vrchol vývoja, získava čnosti tak intelektuálne ako aj morálne, a tiež čnosti spojené s umeleckým a tvorivým životom.“ 247

Kultúra svojím zameraním na rozvoj osoby je významnou súčasťou uskutočňovania spoločného dobra. Spoločnosť je rámcom, v ktorom sa kultúra odohráva. Aj spoločnosť aj kultúra majú pomocnú funkciu vo vzťahu k ľudskej osobe. Na prvom mieste je človek a jeho rozmer života osoby. Všetky typy spoločností – rodina, národ, štát majú slúžiť človeku a nie človek im.

Streszczenie drugiego rozdiału

Zhrnutie druhej kapitoly

Rodina je prirodzeným miestom, kde človek nachádza vhodné podmienky pre svoj život – tak telesný, ako aj duchovný. Rodina v záujme dosiahnutia najvyššej ľudskej podoby dobra - dobra osoby, má formu sociálne emancipovanej komunity, stojí na základe

246 HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava : Lúč 1997, s. 27.

247 FOTTA, P.: Wpływ rozumienia osoby na koncepcję kultury. In: Zeszyty Naukowe KUL 57 (2015), nr 1 (229), s. 96.

dobrovoľnosti, ako monogamné, heterosexuálne a nerozlučné manželstvo. V rámci vzťahu rodiny a národa si zaslúži osobitnú pozornosť jej emancipácia, čo dokazuje nielen to, že v rodinnej komunite každý jej člen má štatút osobného bytia a právo na vlastníctvo majetku, ale tiež to, že rodina sama o sebe je právne subjektom spoločenského života.

Národ vzniká ako prirodzené rozšírenie rodiny, lebo sama rodina nie je úplne sebestačná. Národ je ako veľká rodina, kde sa uplatňuje solidarita. Solidarita medzi členmi národa sa zakladá na solidarite vnútri rodiny. To znamená, že tak v rodine, ako aj v štáte sú jednotliví členovia ochotní urobiť svoj diel práce vzhľadom na spoločné dobro, ba aj nadprácu. Ďalšie znaky rodiny sú: trvanlivosť, obetavosť členov, exkluzivita, organickosť. Štát je organizácia, ktorá, podobne ako národ, má zabezpečiť uskutočnenie spoločného dobra. Štát pochádza zo sociálnej stránky ľudskej prirodzenosti, ako o tom píše Aristoteles. Zároveň je štát plne podriadený morálnym zákonom. Moc alebo suverénnosť štátu neprevyšuje suverénnosť osoby, ale z nej vyplýva. Na druhej strane štát si podržuje nadvládu vo veciach materiálnych, v ktorých má autoritu ako organizátor.

Tým, že človek ako osoba prevyšuje (transcenduje) spoločnosť, štát má služobnú funkciu. Je plne podriadený spoločnému dobru, ktoré chápeme ako pomoc pri rozvoji každej osoby a vytváranie priaznivého prostredia pre tento rozvoj. To sa uskutočňuje nielen v hospodárstve, ale aj v kultúre, ktorej mierou je dobro človeka.