Gwarancja osobowej godności, zupełności i podmiotowości wobec prawa wyrazem dobra wspólnego

Garancia osobnej dôstojnosti, úplnosti, podmetovosti práva je výrazom spoločného dobra

Godność

Dôstojnosť

Každý človek dobre rozlišuje, že veci nedávajú ľuďom zmysel života. Aj keď ľudia často skĺznu do toho, že sa upínajú na techniku, bohatstvo alebo na pohodlie, predsa stále potvrdzujeme, že životu dávajú zmysel ľudia a nie veci. Je to preto, lebo ľudia sú vyšším bytím ako veci. Človek je jeden pre druhého darom. Človek je význačným bytím, má špeciálnu hodnotu, predovšetkým je bonum honestum - dôstojným dobrom. Teda zmysel života dávajú ľudia ako osoby, pričom sa nevylučuje Boh – Absolútna Osoba. Táto schopnosť, schopnosť byť pre niekoho zmyslom života, byť predmetom úcty, je dôstojnosť. Dôstojnosť znamená, že niekto je hodný toho, aby preňho niekto iný žil, teda ho mal ako zmysel života.310 Pre človeka - osobu je vhodné niečo robiť, konať, teda človek – osoba je dôstojný. Z toho vyplýva aj známa zásada, že človeka nemožno považovať za prostriedok, ale človek má byť stále dobrom - cieľom. Platí z toho dôvodu, že človek v stojí v hierarchii bytí najvyššie pre svoju rozumnosť, slobodu, amabilnosť a náboženskosť. Keby bol človek prostriedkom (teda iní by sa správali k nemu ako k prostriedku, k nástroju, k veci), bolo by to proti jeho dôstojnosti. V tejto súvislosti sa často cituje I. Kant, ktorý povedal: „Konaj tak, aby si vo svojej osobe a každého iného

človeka videl používal ľudstvo vždy zároveň ako účel a nikdy nie len ako prostriedok.“311

Konaj tak, aby si používal ľudstvo ako vo svojej osobe, tak aj v osobe každého druhého

310 Porov. KRĄPIEC, M. A. Kim jest człowiek?, s. 319.

vždy zároveň ako účel a nikdy len ako prostriedok.312 Z dôstojnosti človeka teda aj pre spoločnosť vyplýva, že pre ňu má byť cieľom a nie prostriedkom.

Zupełność

Úplnosť

V štruktúre bytia človeka nachádzame všetko to, čo ho robí človekom. Nechýba nič podstatné, má všetko, čo ho robí človekom. Vzhľadom na to hovoríme, že osoba človeka je úplná. V jeho vnútri je všetko potrebné, prinajmenšom na spôsobom možnosti. Nič vonkajšie nepotrebuje na to, aby sa stal človekom, čo by malo doplniť jeho podstatu. Tento atribút (substanciálna úplnosť) je vlastne aj odpoveďou na otázku o úlohe spoločnosti, resp. štátu voči jednotlivcom. Čo je vyššie: spoločnosť alebo osoba? Mnohí myslitelia vyzdvihovali spoločnosť, lebo je v pozemských podmienkach menej zraniteľná, iní však vyzdvihovali osobu ako jednotlivca. Keďže osoba je bytím úplným a spoločnosť len relačným, osoba je vyšším bytím. Z tohto dôvodu spoločnosť (a aj iné skupiny – spoločenstvá) majú funkciu v služobnú, t. j. pomocnú. Človek nepotrebuje spoločnosť, aby bol človekom v substanciálnom zmysle, avšak potrebuje ju, aby aktualizoval svoje potenciálnosti (schopnosti) a dosiahol plnosť svojej ľudskosti. Tento vzťah (osoba – spoločnosť) je komplexný, teda zložený z dvoch rovín. Prvou rovinou je samostatnosť človeka – osoby, ktorá však nie je absolútna. Je to samostatnosť v tom zmysle, že človek je človekom aj bez spoločnosti. Nepotrebuje od spoločnosti žiadne uznanie, že je človekom, žiadne zaradenie do spoločnosti, aby sa človekom stal. Človek je človekom od počatia – a to nazývame úplnosť. Druhou rovinou je, že sa človek - osoba rozvíja a má sa rozvíjať. Z tohto hľadiska prijíma pomoc od druhých osôb (od spoločnosti). Túto pomoc prijíma v dvoch rozmeroch – materiálnom a duchovnom. Pre svoj telesný život je spoločnosť pre ľudí potrebná, ba až nevyhnutná. Ľudia si v skupine skôr poradia s rôznymi ohrozeniami, ťažkosťami a v spoločnosti sú práca a hospodársky rozvoj efektívnejšie. Podobne je to aj v duchovnom rozmere. Prostredie uprostred iných osôb je pre rozvoj osoby vhodné a priaznivé. Preto je spoločnosť aj pre rozvoj osoby potrebná, ba až nevyhnutná. Nie je to však tak, žeby spoločnosť robila človeka človekom, skôr je veľmi potrebná. Ak správne rozlišujeme tieto dve roviny vzťahu osoba – spoločnosť, vyhneme sa dvom extrémom. Prvým je kolektivizmus, ktorý uprednostňuje skupinu pred jednotlivcom. Prvotná je

skupina a ona dáva jednotlivcom bytie, ich uznanie, opodstatnenie, dovolenie jestvovať. Jednotlivec neznamená bez skupiny nič a jestvuje, keď sa zaradí do jej prostredia, prijme jej zákony a prináša pre ňu úžitok. Druhým extrémom je individualizmus.313 Ten uprednostňuje jednotlivca pred skupinou. Skupina nejestvuje bez jednotlivcov a všetko je postavené na ich vôli a rozhodnutí, ktorí keď chcú, udržujú nejakú skupinu pri živote, a keď nechcú, tak ju zrušia. Ani jeden z týchto dvoch názorov nevystihuje život ľudí, pretože pravda je uprostred, ale nie jednoducho uprostred. Hovoríme, že spoločnosť je potrebná, ale jednotlivci ako osoby sú vyššie bytia. Osoba transcenduje spoločnosť, je úplná.314 Pretože je človek vo svojej personálnosti podstatne vyšší ako všetko ostatné. Avšak je obmedzený vo vlastníctve prostriedkov potrebných na uskutočnenie svojich osobných možností. Potrebuje iných ľudí a spoločnosť, aby to mohol uskutočniť. Človek sa narodí, vychovávajú ho, dospieva i umiera vo svete. Teda vo svete má úlohu dozrievať. Vo svete žije, čerpá z neho, vo svete dospieva k sebapoznaniu. Materiálny svet prebúdza jeho ducha a jeho rozvoj. Materiálny svet využíva až potom, keď veci poznáva a poznáva aj to, že existujú. So svetom komunikuje ako s tým, ktorý môže použiť, až potom, keď ho spozná. Materiálny svet a celú prírodu, nepovažuje za svojho partnera v dialógu. Partnerom pre dialóg je len druhá osoba. Dialóg na intelektuálnej úrovni medzi „ja“ a „ty“, predpokladá „ty“ chápané ako druhé „ja“ (druhá osoba). „Ty“ je podmet, ktorý jestvuje samostatne a je zdrojom a cieľom všetkých svojich činov. Je takým istým bytím ako „ja“.

Podmiotowość prawa

Podmetovosť práva

Povrchný pohľad na právo a ľudí nám ukazuje to, že zväčša je človek predmetom práva, viaže ho nejaký zákon a v niektorých prípadoch je podmetom práva (napr. poslanci niečo uzákonia). Otázka, ktorá mieri hlbšie, sa pýta na prameň práva. Sú to poslanci? Alebo nejaký úrad? Moc? Ústava? Pospolitý ľud? Pýtame sa na to, čo je prvým a najlepším prameňom práva. Krąpiec usudzuje, že právo nevzniká samo zo seba, ani z procedúry ani z autority spoločenstva, ani zo spoločenskej zmluvy. Pozitívne právo je vyjadrením fundamentálneho práva osoby na vlastné dobro, teda realizácia dobra má byť podporená a uľahčená a konanie zla má byť sťažené a každá osoba má byť pred zlom chránená. Za prvé dobro osoby považujeme jej rozvoj, pretože každý človek má spontánnu

313 Porov. ANZENBACHER, A.: Úvod do filozofie, s. 206.

(prirodzenú) náklonnosť sa rozvíjať. Teda najhlbším dôvodom nárokov a povinností je rozvoj osoby. Práve kvôli rozvoju osoby môže jeden človek žiadať od druhého, aby niečo robil (pomohol) alebo prestal niečo iné robiť (neprekážal).315 Dnešný právny poriadok je vlastne vyjadrením, spresnením a aplikovaním tejto zásady do konkrétnejších podmienok. Prevažne sa zaoberá tou druhou časťou – čo jeden druhému nemá robiť, ale má aj prvky prvej časti. Takto je jeden človek pre druhého zákonodarcom, prameňom alebo podmetom práva.316 Nie je to však jednosmerne, ale všeobecne. To je poukázanie na to, že v človeku, v osobe a jej rozvoji je prameň práva. Zároveň však hovoríme v podobnom význame, že človek je podmetom práva, z čoho vyplývajú jeho nároky na okolie. Tu sa ujal termín „ľudské práva“. Tie nie sú písané, ani sa nedajú exaktne zachytiť a sú predpokladom pre písané právo. Je to napr. právo na život, na zdravie, na odpočinok, na manželstvo, na pravdivé informácie. Veľa z týchto práv je správne vystihnutých v Deklarácii práv človeka, ktorá bola prijatá OSN v roku 1948.317

Človeku ako osobe prináležia práva.

Je dôležité pripomenúť, že aj písané právo aj ľudské práva majú za cieľ dobro osoby. Osoba má byť právom (resp. zákonmi) chránená. Preto každý zákon, ktorý by bol proti človekovi ako človekovi (napr. zákonný potrat, eutanázia, eugenika, degradovanie rodiny a manželstva), je protiprávny, ide proti najhlbšiemu zmyslu práva, je nedôstojný a zo svojej povahy neviaže ľudí ho zachovávať.

Tieto tri predstavené znaky osoby ukazujú jej neodňateľnú hodnotu vo vzťahu k spoločnosti a konštituujú ďalšie princípy formovania spoločného dobra. Dôstojnosť človeka, ktorá poukazuje na neho ako na dobro – cieľ, vyžaduje, aby hospodárstvo, zdravotníctvo, bezpečnosť a iné pôsobenia štátu mali za cieľ dobro človeka. Substanciálna úplnosť človeka je dôvodom suverénnosti osôb a ich ochrany pred ponížením a manipuláciou.

Podmetovosť práva odkrýva posledný cieľ práva a tým vymedzuje hranice pozitívnemu právu a dáva kritérium pre rozlišovanie zákonov ľudských od neľudských. Všetky tieto tri atribúty osoby načrtávajú priestor budovania spoločného dobra, ktorý chráni osobu a garantuje jej plný rozvoj.

315 Porov. KRĄPIEC, M. A.: Ja - człowiek, s. 422.

316 Porov. KRĄPIEC, M. A. Człowiek i prawo naturalne, s. 138.