Hylemorficzna koncepcja człowieka a społeczeństwo

Hylemorfická koncepcia človeka a spoločnosť

V siedmich malých psychofyzických spisoch, zhrnutých do zbierky pod názvom

Parva naturalia, sa Aristoteles zaoberá dušou z rôznych hľadísk, kde skúma dušu

z etického, gnozeologického, filozofického a biologického aspektu. Ak sa ňou zaoberá z hľadiska filozofie, chápe ju ako formu, čo je princíp bytia a nazýva ju tvar bytia. Ak sa ňou zaoberá z hľadiska pohybu, chápe ju ako prameň pohybu a nazýva ju duša. Ak sa ňou zaoberá z hľadiska cieľa (τέλος), nazýva ju aktom (εντελέχεια).128

V diele O duši zavádza nový pojem „schopnosti duše“ (δυνάμεις ψυχής), ktorým prekonáva pomenovanie o častiach duše. V diele O duši aplikoval na človeka hylemorfickú teóriu, ktorú vypracoval vo svojej Fyzike ako ontologickú štruktúru všetkých telesných bytí. Aristoteles prináša v diele O duši štyri definície duše. V prvej tvrdí, že „duša je nutne podstatou (ουσία) prírodného tela, ktoré má v možnosti život. Podstata však je skutočnosťou (εντελέχεια), i duša je skutočnosťou tela takých a takých vlastností. “129 V druhej hovorí, že „duša je prvým uskutočnením prírodného tela, ktoré má v možnosti život“.130 V tretej definícii pripomína, že „ak sa má teda určiť všeobecný pojem, ktorý sa hodí pre každú dušu, duša je asi prvou skutočnosťou prírodného, ústrojného tela. “131 Vo štvrtej zasa hovorí, že dušou „žijeme, vnímame a myslíme“.¹³² Aristoteles pokladá dušu predovšetkým za princíp života, za formálny princíp — entelecheiu, ktorá organizuje matériu (ktorá má možnosť života) na telo, pričom ho

128 Porov. VOLEK, P.: Filozofia človeka podl'a Tomáša Akvinského. 2003, s. 45.

129 ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, II, 1, 412 a 19-21, s. 51. Grécke výrazy sú z textu: ARISTOTELES: De anima. Ed. by W. D. Ross. Oxonii : E Typographeo Clarendoniano, 1988.

130 ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, II, 1, 412 a 27-29, s. 51.

131 ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, II, 1, 412 b 4-6, s. 51.

udržuje a pohybuje, 133 a takisto zomiera s telom.134 Takže podľa interpretov Aristotela možno jeho chápanie vzťahu tela a duše vysvetliť iba ako jednotu matérie a formy, ktoré tvoria jednotný organizmus ako princíp identity, hoci Aristoteles označuje dušu ako eidos, a na dvoch miestach aj ako morfé, ale nie priamo, čiže nehovorí výslovne, že duša je formou tela, iba že je tvarom alebo formou (είδος και μορφή).¹³⁵ Vzťah tela a duše chápe Aristoteles ako vzťah duše ako substanciálnej formy k telu ako k prvej matérii, čo je najvýznamnejší teoretický prínos Aristotela v chápaní človeka v diele O duši.136

Aristoteles to síce výslovne o duši nespomína, ale mohlo by sa to odvodiť z jeho chápania vznikania a zanikania, kedy vznik chápe ako spojenie substanciálnej formy s prvou matériou.¹³⁷ Takisto je vznik u Aristotela chápaný ako uskutočnenie možnosti. Na pozadí náuky o akte a možnosti. Aristoteles vysvetľuje aj vzťah duše a tela. Tak zdôvodní psycho-fyzickú jednotu a totožnosť bytia človeka, ale aj jeho dynamiku.

Avšak Aristoteles nechápe rozum (νους) tak spojený s nižšími schopnosťami, aby sa mohli chápať ako jedna substanciálna forma.138 Preto Aristoteles ešte nehlásal dušu spojenú s rozumom ako substanciálnu formu tela.

V diele O plodení živočíchov Aristoteles udáva dušu ako podstatu tela, pričom má na mysli živé telo. Dušu interpretuje ako formu tela, hoci Aristoteles pritom neoznačuje dušu pojmom morfé ako formu. Pri porovnávaní tela a duše z hľadiska účelovosti Aristoteles určuje dušu lepšiu ako telo a živé lepšie ako neživé. Účel plodenia je vytvorenie nových živočíchov rovnakého druhu, pričom tento účel sa spája s dušou plodiaceho na základe jeho plodiacich schopností.139

Aristoteles, keď vyjasňuje ľudské bytie u embrya uvažuje o oživení vlastnou vegetatívnou dušou, potom aj senzitívnou dušou, hoci je ona potencionálne prítomná už od začiatku, a nakoniec aj racionálnou dušou. Zatiaľ čo však vegetatívna a senzitívna duša

133 Porov. ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, II, 4, 415 b 8n. , s. 58n.

134 „Není tedy pochyby o tom, že duši nebo některé její části, je-li přirozeně délitelná, nelze odděliti od těla. “ (ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, II, I, 413 a 5-6, s. 52) Porov. ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie III, 12, 434 a 22n. , s. 108 n.

135 Porov. VOLEK, P.: Filozofia človeka podl'a Tomáša Akvinského. 2003, s. 46.

136 ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, II, 1, 412 b 6-9, s. 51.: „Proto sa také nemůžeme tázati, je-li duše a tělo jedno, jako se netážeme, zda vosk a jeho tvar a vůbec zda látka každé věci a to, co je z ní vytvořeno, jsou jedno. Neboť výraz „jedno“ a „býti“ se síce užívá v různém významu, ale ve vlastním smysle se vypovídá o skutečnosti. “

137 Porov. ARISTOTELÉS: Fyzika. Přeložil Antonín Kříž. Praha : Rezek, 1996, I, 9, 192 a 3-6, s. 41; I, 9, 192 a 15, s. 42.

138 Porov. KUCZYNSKI, T.: Zapowiedź integracji bytu ludzkiego: Z Tomaszowej teorii czlowieka. In: ZDYBICKA, Z. J. (Ed.): Wierność rzeczywistości: Ksiega pamiatkowa z okazji jubileusza 50-lecia pracy

naukowej na KUL o. prof. Mieczysława A. Krąpca. Lublin : Polskie Towarzystwo Tomasza z Akwinu, 2001,

s. 307.

sú privedené do embrya skrze materiály pripravené rodičmi, racionálna duša, čiže rozum (νους), nie je viazaná na telo, musí prísť do embrya zvonku, je božská a nezaniká s telom.¹⁴⁰ Konečným cieľom ľudského splodenia je človek a predchádzajúce časti sa majú k nemu ako prostriedky k cieľu, čo sa týka aj jeho duší, vegetatívnej a senzitívnej, k vlastnému princípu človeka, k racionálnej duši.¹⁴¹

Aristoteles takisto zastáva názor o troch schopnostiach duše: vegetatívnej, senzitívnej a racionálnej, a to podľa základných funkcií života: vegetatívnych, ako rast, výživa, rozmnožovanie; senzitívnych, ako pohyb, vnímanie; a racionálnych, ako poznanie a rozhodovanie. Rozum sa však môže oddeliť od ostatných častí duše.¹⁴² Pritom Aristoteles hovorí o tom, že vo vyššej duši je v potencii obsiahnutá aj nižšia duša, čo aplikuje na senzitívnu dušu, v ktorej je obsiahnutá aj vegetatívna duša, a prirovnáva to obsiahnutiu obrazu vyššieho stupňa v nižšom, ako v štvoruholníku je v potencii obsiahnutý trojuholník.143

Aristoteles preto okrem pojmu duše (ψυχή) rozlišuje ešte rozum (νους), ktorý rozdeľuje na činný a trpný. Podľa platonizujúcej interpretácie činný rozum je nemenný a oddelený od tela, ale vchádza do neho. Opiera sa pritom o Aristotelovo tvrdenie, že rozum vchádza zvonku. Trpný rozum, ktorý prijíma podnety z vonkajšieho sveta, je najvyššou schopnosťou duše a zomiera spolu s telom, zatiaľ čo činný rozum je božský a nesmrteľný.¹⁴⁴ Činný rozum svojou podstatou je akt a vo vlastnom zmysle niečo spôsobuje, totiž procesom abstrakcie pripravuje inteligibilné tak, aby sa mohlo s ním zjednotiť.145 Podľa toho rozličné časti duše označujú jeden činný rozum v rozličných poznávacích funkciách, ktorý tak spolupracuje s trpným rozumom, že zbavuje objekty matérie. Trpný rozum je spojovacím článkom medzi činným rozumom a aktom pochopenia.¹⁴⁶

140 Porov. ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, I, 4, 408 b 18-29; ARISTOTELÉS: Metafysika. Přeložil Antonín Kříž. Praha : Laichter, 1946, A, 3, 1070 a 24-26. To, že rozum prichádza zvonku, že sa nedá redukovať na telo. Preto je telu transcendentný, čiže nemateriálny, duchovný, a nezaniká s telom. To je práve činný rozum. Ale u Aristotela nie je činný rozum totožný s bohom, ale je mu podobný svojou činnosťou, a preto je nazvaný ako božský. Porov. REALE, G.: Historia filozofii starożytnej. Tom II: Platon i Arystoteles. RW KUL 1996, s. 466-467.

141 Porov. VOLEK, P.: Filozofia človeka podl'a Tomáša Akvinského. 2003, s. 48.

142 Porov. ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, II, 2, 413 b 10-32, s. 54.

143 „Jako u obrazců je tomu i u duše. Vždycky totiž ve vyšším stupni jest v možnosti obsažen předchozí jak u obrazců, tak u bytostí oduševněných, například v čtyřúhelníku trojúhelník a v mohutnosti vnímací mohutnost vyživovací. “ (ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, II, 3, 414 b 28-32, s. 57).

144 Porov. ARISTOTELÉS: O duši. 1995, 2. vydanie, III, 4-5, 429 a 10 - 430 a 25, s. 94-97.

145 Porov. ARISTOTELES, O duši. 1995, 2. vydanie, III, 5, 430 a 17n. , s. 97n.

Aristoteles rozlišuje základné schopnosti poznávania na zmyslové vnímanie (αίσθησις) a rozumové poznávanie. Rozum (νους) v širšom zmysle zahrňuje aj predstavivosť (φαντασία).¹⁴⁷ Pojmové myslenie (υπόληψης) zahrňuje intuitívny rozum (νους) a diskurzívne myslenie (διάνοια). Aristoteles okrem toho rozlišuje rozličné schopnosti (δυνάμεις) duše a delí ich na vrodené a získané, ¹⁴⁸ a z iného hľadiska na racionálne, spojené s rozumom, a iracionálne. Schopnosti duše spojené s rozumom sú hýbané vyšším princípom.149 Avšak týmto princípom nie je iba rozumová žiadostivosť, ale aj vonkajšie okolnosti.150 Preto Aristoteles určuje rozhodovanie ako podmienené rozumom, a vôľa je od neho závislá.

Podľa Aristotela duša rastliny i duša zvieraťa zaniká vtedy, keď zomiera telo. Aj ľudská duša zaniká spolu s telom pri smrti, pri zániku človeka, iba činný rozum (νους ποιούν) po smrti človeka prichádza k svojmu vlastnému pôvodu, z ktorého pochádza, k mysleniu nad sebou samým (νόησις νοήσεως).¹⁵¹

Rozdiel pohlaví podľa Aristotela spočíva na základe bipolarity medzi mužom a ženou, kde ich chápe ako protiklady, ako je biele protikladom čierneho, pričom ženské chápe ako protikladný nedostatok mužského.152 Aristoteles je ovplyvnený aplikovaním princípov „aktívny“ na muža a „pasívny“ na ženu pri plodení ako aj nedostatočnými pozorovaniami a zovšeobecňovaniami z nich, a postupovaním tak, že Aristoteles najprv skonštruoval teóriu a potom sa ju snažil potvrdiť príkladmi z pozorovania. A tak Aristoteles zastáva dve chápania prirodzenosti. 1. Muž predstavuje plný možný vývoj prírody a je teda dokonalejší ako žena. 2. Žena je však tak všeobecne rozšírená, že nemôže byť chápaná ako neprirodzená, a je podstatne potrebná na splodenie, ktoré je typicky

147 Porov. ARISTOTELES: O duši. 1995, 2. vydanie, III, 3, 427 b 27-28.

148 Porov. ARISTOTELÉS: Metafysika. Přeložil Antonín Kříž. Praha : Laichter, 1946, e, 1047 b 30, s. 112.

149 Porov. ARISTOTELÉS: Metafysika. Přeložil Antonín Kříž. Praha : Laichter, 1946, 0, 1046 b 2n. , s. 104n.

150 Porov. ARISTOTELÉS: Metafysika. Přeložil Antonín Kříž. Praha : Laichter, 1946, 0, 1048 a 10-15, s. 114.

151 Porov. ARISTOTELÉS: Metafysika. Přeložil Antonín Kříž. Praha : Laichter, 1946, A, 1074 b 34, s. 268.

152 „Někdo však může býti v nesnázi, proč se asi žena nelíši druhově od muže, ježto ženské a mužské jsou protivy a rozdíl jest protivnost, a proč stejně nejsou druhově různé živočichy pohlaví ženského a mužského, ač je to přece rozdíl živočicha o sobě, nikoli tak, jako bíla nebo černá barva, ale tak, že ženské a mužské náleží živočichu jako živočichu. Tato nesnáz je téměř stejná s nesnází, proč jedna protiva vytváří druhové rozdíly, jiná však nikoli; proč na příklad takový rozdíl znamená choditi na nohou a býti okřídlen, ale bíla a černá barva nikoli. Je to asi proto, že v jedném případě jde o zvláštní vlastnosti rodové, v druhovém o vlastnosti, jež jsou rodu méně vlastní. A ježto jedno jest pojem, druhé látka, působí protivy, obsažené v pojmu, druhový rozdíl, ale protivy, jež náležejí jednotlivině zahrnuté látkou, takový rozdíl nepůsobí… Mužské a ženské jsou sice vlastnostmi živočicha, ale nenáležejí mu s hlediska podstaty, nýbrž jen v látce a v těle. “ (ARISTOTELÉS: Metafysika. Přeložil Antonín Kříž. Praha : Laichter, 1946, I, 9, 1058 a 29 - b 4. 15-17, s. 265-266).

prirodzeným procesom.153 Na základe prvého chápania ľudskej prirodzenosti, z ktorej vyplýva podradnosť ženy, a na základe toho, že žena má slabší rozum ako muž, ako aj poslušnú odvážnosť, potom Aristoteles tvrdí, že žena má byť podriadená mužovi.154 Toto Aristotelovo chápanie jednostrannej nadvlády mužov nad ženami na základe lepšieho rozumu, dokonalosti a čností nazýva P. Allenová teóriou pohlavnej polarity.¹⁵⁵

Aristoteles teda vo svojej náuke o človeku hovorí o zložení z tela a duše, ale ich spojenie už nie je akcidentálne ako u Platóna. To vyplýva aj z toho, že u Aristotela už nie je pravým bytím ríša ideí, ale priznáva aj zmyslovým súcnam pravú realitu. Aristoteles chápe človeka ako compositum tela a duše, a nie ako zlepenec. O duši hovorí, že je princípom života (εντελέχεια) a tvarom (είδος) tela. Pritom rozlišuje tri časti alebo mohutnosti duše, a to vegetatívnu, senzitívnu a racionálnu. Náuku o duši ako forme (μορφή) tela môžeme u neho iba domyslieť, pretože sám sa tak presne nevyjadroval. Takisto názor o osude duše po smrti nie je dosť jasne formulovaný, a závisí od interpretácie činného a trpného rozumu. Aristoteles takisto nechápal vôľu ako samostatnú schopnosť duše, ale ako podriadenú rozumu. Hoci vo vzťahu muža a ženy uprednostňoval muža, vyplývalo to z jeho vysvetlenia biologického vzniku človeka, avšak metafyzické základy jeho náuky umožňovali prehĺbenie chápania človeka a zosúladenie s kresťanským myslením.

Chápanie človeka u Aristotela teda bolo realistickejšie ako u Platóna. V svojej metafyzickej teórii o matérii a forme (ktorá vysvetľuje zloženie bytí – hylemorfizmus) priznal podstatný význam i duši i telu. Zároveň zdôraznil organickú jednotu medzi nimi. Človeka však nepokladal za duchovné bytie v celej svojej štruktúre, ale len vďaka prvku, ktorý do neho prichádza zhora. Je to činný rozum, ktorý má božské vlastnosti. Vďaka nemu je človek duchovný a transcenduje pozemský svet, teda prevyšuje prírodu. To je

153 VOLEK, P.: Filozofia človeka podl'a Tomáša Akvinského. 2003, s. 52.

154 „. . . je rozdiel medzi tými, čo vládnu od prírody. Príklad na to máme hneď pri pozorovaní duše. V nej je jedna zložka, ktorá od prírody vládne, druhá, ktorá slúži, a tvrdíme, že každá z nich, rozumná i nerozumná, má svoju vlastnú cnosť. Zrejme je to tak aj v iných prípadoch. Jestvuje teda od prírody viacero tried vládnucich a ovládaných. Inak totiž vládne slobodný človek nad otrokom, mužské pohlavie nad ženským a muž nad dieťaťom. Otrok vôbec nemá uvažovaniu schopnosť, ženské pohlavie ju má, ale bez schopnosti rozhodovať, dieťa ju má tiež, ale nedokonalú. Musíme teda uznať, že tak je to aj s mravnými cnosťami. Všetci ich musia mať, nie však tým istým spôsobom A tak je jasné, že všetci, ktorých sme spomenuli, majú mravnú cnosť, ale rozvážnosť ženy a muža nie je tá istá, ani odvážnosť a spravodlivosť, ako sa domnieval Sokrates, ale jedna odvážnosť je vládnuca, druhá poslúchajúca, a podobne je to aj s ostatnými cnosťami. . . . Platí teda všeobecne, čo hovorí básnik o žene: Pre ženu je ozdobou mlčanie!“ (ARISTOTELES: Politika. Bratislava : Pravda, 1988, I, 13, 1260 a 1-5. 23-25, s. 43-44).

„Podobne aj vzťah mužského pohlavia k ženskému je od prírody taký, že jedno je lepšie, druhé horšie a jedno vládne a druhé je ovládané. “ (ARISTOTELES: Politika. 1988, I, 5, 1254 b 16, s. 27).

ten prvok, o ktorom hovoríme ako o personálnom charaktere človeka. Teda človek je človekom vďaka rozumu. Zároveň považuje človeka za spoločenské bytie (animal

sociale). Teda je taký, že pre svoje dobro a pre plnosť svojho rozvoja potrebuje

spoločenstvo. Aristoteles považuje štát (resp. spoločnosť) za prirodzenú, keďže ľudia sami, spontánne sa stretávajú a tvoria skupiny. Človek je tvor od prirodzenosti spoločenský (Ζώων Πολιτικών)156, tvrdí Aristoteles. Pre človeka platí, že nemôže žiť mimo spoločnosti. Iba bohovia a hlupáci si volia život mimo spoločnosti. Z toho usudzujeme, že každé ľudské bytie je prirodzene otvorené voči spoločnosti. Človek ako jednotlivec, aj keď je samostatným bytím, predsa nie je nezávislý od štátu. Je súčasť spoločnosti, je ne nej závislý, avšak to neznamená, že stráca svoju autonómiu v prospech spoločnosti. Vďaka akceptovaniu hmotného a duchovného rozmeru ľudského bytia spoločné dobro má mať tiež hmotný aj duchovný rozmer a teda ho môžeme chápať výstižnejšie ako Platón. Zároveň Aristoteles plne chápe dobro ako cieľ života spoločnosti, a to je tiež koncepcia, ktorá viac vystihuje skutočné dobro. Stále viac však záleží na tom, kto v štáte určuje ciele – či jednotlivci sami, alebo nejaký úrad alebo nejaký celok (národ, väčšina). Keď Aristoteles hovorí o nevyhnutnosti spoločnosti pre jednotlivca, nepozbavuje ho vlastnej vôle. Spoločné dobro poníma vzhľadom na posledný cieľ ľudského života, a ten chápe, že je výlučne v rámci dočasného života. Z toho vyplýva, že aj spoločné dobro koncipuje ako súbor dobier, ktoré sú dostupné človekovi tu a teraz.