Subjektywizacja dobra wspólnego

Subjektivizácia spoločného dobra

Koncept spoločného dobra môžeme preveriť aj v tých spoločnostiach, ktoré si vážia slobodu, zároveň ju výrazne uprednostňujú a nezušľachťujú ju etikou, výchovou, rešpektovaním ľudskej prirodzenosti ani disciplínou. V týchto štátoch sa uplatňujú liberálne teórie, ktoré ohraničujú funkciu štátu a absolútne práva jednotlivca a jeho slobodu. Spoločnosť chápu ako súbor jednotlivcov a nič viac bez „pridanej hodnoty“. Každý je sebestačný suverénny a nezávislý. V základoch takej teórie individualizmu môžeme postrehnúť názor, že jednotlivec je dokonalý a nepotrebuje sa rozvíjať. Pri takomto predpoklade je ťažko predstaviť si nejaké dobro osoby, nehovoriac už o spoločnom dobre, na ktorom sa podieľajú všetci jednotlivci. V praxi zostane nejaké subjektívne dobro osoby, čo protirečí uvedenému predpokladu. Je to uspokojovanie svojich subjektívnych potrieb. Niektorí umiernení individualisti pripisujú štátu určité funkcie, ktoré majú akceptovať všetci, napr. bezpečnosť, súdna spravodlivosť, medzinárodné

333 ZDYBICKA Z. J.: Pułapka ateizmu. Lublin 2012. s. 244.

334 Porov. ZDYBICKA Z. J.: Pułapka ateizmu. s. 245.

335 Porov. ZDYBICKA Z. J.: Pułapka ateizmu. s. 244.

vzťahy. Tvrdia, že štát by mal byť len nočný strážca alebo mal by byť „štíhly“. Iné idú ďalej a nevidia zmysel v nejakej forme štátu a v nejakej forme spoločného dobra. Podľa nich je potrebná absolútna sloboda (laissez-faire), jednotlivci sami dosiahnu splnenie tých funkcií, ktoré očakávajú od štátu. Sú to mienky anarchistické, hovoriace o neviditeľnej ruke trhu alebo spontánne vzniknutom poriadku. Niektorí ďalší, podčiarkujú, že sloboda predsa nie je najdôležitejšia a jestvuje niečo, čomu sa má sloboda podriadiť. Tvrdia, že aj keď je význam spoločnosti oslabený, bude v nej poriadok, ak sa budeme starať o slobodu zodpovednú a vychovanú. Preto zdôrazňujú primát osoby a etické povedomie, ako o tom hovorí Michael Novak. Michael Novak predkladá teóriu vychádzajúcu z americkej histórie tvorby kapitalizmu a zároveň ju zlaďuje s ponímaním sv. Tomáša. Tento pojem slobody napomáha dialóg medzi rozdielnymi pohľadmi v dnešnom svete.

Jedným zo základných princípov tradície katolíckych whigov337 je usporiadaná sloboda.³³⁸ Pravé spoločenstvo rešpektuje slobodné osoby, falošné spoločenstvo tieto slobody nerešpektuje. Rovnako iba úplne rozvinutý človek je schopný poznávať a milovať. Tieto dve ľudské vlastnosti sú zdokonaľované v spoločenstve. Byť slobodným človekom znamená poznať a milovať iných v spoločenstve. Spoločenstvo sa stáva pravým vtedy, ak za normálnych okolností každého života jeho inštitúcie a prax umožňujú ľuďom intenzívne rozvíjať skutky poznania a lásky. Falošné spoločenstvo potláča schopnosť rozumovej úvahy a voľby, pričom pravé ich naopak rozvíja.

Význačným prínosom tradície moderných whigov je, že doplnili klasické vnímanie priority spoločenstva o moderné vnímanie priority osoby. Toto umožňuje venovať pozornosť právam, slobodám a dôstojnosti osoby, no nie pre jeho názor, presvedčenie, vieru alebo rasu. Umožňuje vytvárať oveľa väčší počet dobrovoľných združení, vyšší stupeň spoločenskej spolupráce, širšiu základňu pre lásku a uznanie spoločenstva.

Niekoľko spoločenstiev tejto planéty (pritom žiadna z nich nebola svätá či zameniteľná s božím kráľovstvom) dokázali zabezpečiť rešpektovanie slobody človeka vo svojich inštitúciách v každodennej praxi. Každá z nich má ešte ďaleko k dokonalosti a musí urobiť ešte veľa, kým učiní zadosť slobode a spravodlivosti pre všetkých. Tieto spoločnosti však ochraňujú základné práva oveľa dôslednejšie a efektívnejšie, než kedykoľvek predtým v tradičnej, predmodernej, predkapitalistickej, alebo predrepublikánskej spoločnosti.

337 Znamená dať prednosť spoločenstvu, zabezpečiť práva osôb. K vytvoreniu pravého ľudského spoločenstva je potrebné poskytnúť prioritu osobe.

Ponímanie katolíckych whigov najvýstižnejšie vyjadruje filozofické princípy a praktické návody na to, ako by mali slobodní občania vytvárať nové spoločnosti, hodné svojich ľudských práv a usporiadaných slobôd. Ak takéto spoločnosti chcú zabezpečiť takéto práva, musia dať prioritu spoločenstvu. K tomu, aby mohli vybudovať skutočné a autentické spoločenstvo, musia dať prioritu osobám. Obe formy priority sú pri tvorbe spoločenstva dôležité. Každá z nich je potrebná na to, aby mohla byť definovaná tá druhá a aby tá druhá mohla rozkvitať.

V knihe Duch demokratického kapitalizmu (1982) podáva Novak diagnózu socializmu a kapitalizmu. Základné stanovisko Michaela Novaka je založené na porovnaní Severnej a Latinskej Ameriky. Keďže podľa jeho porovnania je socialistické riešenie v silnej vláde a odstránení využívania druhých, podľa socializmu je treba vidieť tento vzťah aj medzi Severnou a Južnou Amerikou ako vzťah využívania chudobných krajín Juhu zo strany Severu.³³⁹ Novak tomuto tvrdeniu oponuje tým, že poukazuje na to, že americké investície do Latinskej Ameriky sú v skutočnosti malé a chudoba Latinskej Ameriky existovala dávno pred americkými investíciami.340

Novak vysvetľuje skutočné dôvody latinskoamerickej chudoby takto: Neprijatie ekonomického systému, ktorý by umožnil rozvoj. Ďalej poukazuje na to, že Katolícka cirkev vytvorila opozíciu voči kapitalizmu a aj filozofickú priepasť medzi Latinskou Amerikou a Severnou Amerikou.341 V Latinskej Amerike sa používa jednoduchá schéma delenia všetkého na dobré a na zlé. Veľa priestoru venuje teológii oslobodenia jednak v samostatnej kapitole³⁴², ale aj v ďalších. Novak vysvetľuje, že katolícke sociálne učenie bolo vytvorené v predkapitalistickom svete stredovekej spoločnosti, kde sa cenila stabilita v ekonomike, politike a v náboženstve. Charakterizuje ho ako „Katolícku antikapitalistickú

tradíciu“ a „Rímskokatolícku ekonomiku“.343 Pápežské učenie bolo teda viac vecou spravodlivého rozdelenia dostupných výrobkov ako etikou systémov, ktoré produkujú nové bohatstvo. Preto teológovia sú všeobecne kritikmi kapitalizmu.

339 Porov. NOVAK, M. Duch demokratického kapitalismu. Praha : Občanský institut, 1992. ISBN 80-900-190-1-3. s. 274.

340 Porov. NOVAK, M. Duch demokratického kapitalismu, s. 263.

341 Porov. NOVAK, M. Duch demokratického kapitalismu, s. 260.

342 Porov. NOVAK, M. Duch demokratického kapitalismu, s. 269.

Filozofia slobody (1990) Táto práca ponúka analýzu latinskoamerického ducha, vysvetľuje filozofické prepojenie medzi Severnou a Južnou Amerikou a zaoberá sa spôsobmi budovania inštitúcií slobody. V slovenskom vydaní z roku 1996 dáva motto:

„Mojej rodine na Slovensku a celému národu, ktorý je predurčený k slobode“.344 Novak používa výslovne katolícky jazyk a snaží sa integrovať spoločenskosť katolíckej tradície s kreativitou, ktorá je vlastná ekonomickému liberalizmu. Kľúčovou myšlienkou je „katolícka tradícia whigov“345 – čo je filozofický názor, ktorý má korene v myslení Tomáša Akvinského. Katolícki whigovia veria v dôstojnosť ľudskej osoby, v slobodu, tvorivosť, pokoru, produktivitu a stabilné postupné inštitucionálne reformy a pokrok. Okrem toho majú veľký rešpekt k tradícii, zvykom, jazyku, právu a liturgii. Whigovská katolícka tradícia je založená na usporiadanej slobode, osobe, komunite a tvorivosti. Usporiadaná sloboda nie je možnosť robiť to, čo sa nám páči, ale sloboda robiť to, čo by sme mali robiť. Novak definuje osobu a spoločenstvo.346 Pravá komunita rešpektuje slobodné osoby. Ak chcete byť plne rozvinutým slobodným človekom, je treba poznať a milovať ostatných v komunite. Komunita je pravdivá, ak jej inštitúcie a postupy umožňujú osobám, aby vo svojich činov posilňovali poznávanie a lásku. Účelom skutočnej komunity je umožňovať plný rozvoj všetkých svojich členov. Cieľom osoby je spoločenstvo a cieľom pravého spoločenstva je plné rešpektovanie osoby a foriem združení, ktoré osoby vytvárajú.347 Kreativita, ktorá je známa aj ako podnikanie, je schopnosť pohľadu na náročnejšie nové možnosti a uvedomiť si tvorivé postrehy. Podnikanie je centrálna schopnosť osoby. Je to nielen právo, ale aj povinnosť. Osobná ekonomická iniciatíva podporuje spoločné dobro - je relačná a zvyčajne podporuje ľudské vzťahy. Uplatnenie ľudského práva na osobnú ekonomickú iniciatívu je naplnením Božieho obrazu, ktorý je prirodzene v každom človeku.348 Novak hovorí, že sa možno naučiť čnosti podnikania a že sociálny systém môže byť skonštruovaný tak, aby ľudské bytosti vytvárali bohatstvo trvalým a systematickým spôsobom.349

Novak tvrdí, že kapitalizmus môže najlepšie realizovať schopnosť vlastného rozvoja a slobodu pre chudobných. Jeho objavom o kapitalizme je, že primárnou príčinou ekonomického rozvoja a bohatstva národov je dôvtip, vynález, objav a podnikanie.

344 NOVAK, M.: Filozofia slobody, s. 3.

345 Porov. NOVAK, M.: Filozofia slobody, s. 20-26.

346 Porov. NOVAK, M.: Filozofia slobody, s. 32.

347 Porov. NOVAK, M.: Filozofia slobody, s. 39.

348 Porov. NOVAK, M.: Filozofia slobody, s. 47.

Stvoriteľ dal každej osobe kreativitu, ktorá je najväčším zdrojom v každom národe. Novak uzatvára: „Každý človek dokáže vyprodukovať viac, než sám skonzumuje. Nik nezaručí, že

budeme viac tvoriví ako deštrukční. Byť tvorivými je však naše poslanie, právo a zodpovednosť.“³⁵⁰ To spôsobuje ekonomický pokrok. Ak ľudia vytvárajú viac ako sami skonzumujú, svet bude lepší pre život každého. Je potrebné, aby svet sa stával lepším, ako sme ho našli. Základným dôvodom toho, že Latinská Amerika je v zlej ekonomickej situácii, je, že neponúka dostatočnú podporu pre fungovanie kapitalistickej ekonomiky. Ku koncu knihy Novak ponúka desať návrhov, ktoré pohnú krajiny smerom k systému demokratického kapitalizmu:

 legislatívnou a daňovou motiváciou podporovať čo najuniverzálnejšie vlastníctvo bytov a pôdy alebo oboch, pri zaručení úplných a neodcudziteľných vlastníckych práv (vrátane práva nákupu a predaja),  prostredníctvom zamestnaneckých akcií umožniť pracovníkom v štátnych

podnikoch vlastníctvo akcií týchto podnikov,

 prostredníctvom čo najširšieho systému verejného vlastníctva, ktorý sa blíži všeobecnej účasti na vlastníctve, rozpredať väčšinu štátnych podnikov verejnosti, čiže sprivatizovať ich,

 v sociálnych výdavkoch uprednostňovať vybudovanie systémov všeobecného vzdelávania, sdôrazom na výchovu iniciatívy, podnikavosti, invencie a sociálnej spolupráce,

 legislatívnou a daňovou motiváciou, ktorá bude priaznivá pre rozvoj nadácií a iných súkromných sociálnych inštitúcií, posilniť dobrovoľný, neštátny sociálny sektor - nie aby nahradil štátne programy sociálnej starostlivosti, ale aby privial nového ducha inovácie a služby verejnosti,

 vyvinúť pevný rámec zákonov (copyright, patenty), ktorý autorom a vynálezcom zaručí na vymedzený čas právo používať ovocie svojho myšlienkového bohatstva a ktorý by bol vyjadrením uznania ich nezastupiteľného sociálneho prínosu prostredníctvom pokroku vedy a praktického umenia.

Tento posledný bod je zároveň jedným z kľúčových bodov ekonomickej revolúcie. Je rozhodujúci pre vybudovanie kapitalizmu.351

350 NOVAK, M.: Filozofia slobody, s. 49.

Slobodné osoby a spoločné dobro (1989) (Free Persons and the Common Good, 1989) Táto kniha bola napísaná na pamiatku štyridsať rokov od zverejnenia knihy Jacques Maritaina La personne et le bien commun (Paríž 1947, Človek a spoločné dobro). V tejto Novakovej práci sa prelínajú tradície katolíckeho sociálneho myslenia s liberálnymi sociálnymi teóriami, spája sociálnu myšlienku „spoločného dobra“ s liberálnym dôrazom na slobodné osoby a tvrdí, že liberálne tradície osobnej slobody majú svoje vlastné implicitné učenie o spoločnom dobre. Novak vysvetľuje, že pojem spoločného dobra je predmoderného pôvodu. Pre Aristotela je dobré všetko, čo má cieľ, a preto má prednosť pred osobami. Novak odmieta túto myšlienku, pretože osoby by mali mať prednosť. Predmoderná starostlivosť o spoločné blaho, obsiahnutá v paternalistických nediferencovaných formách orgánov Cirkvi a štátu sa už líši od v dnešných slobodných a diferencovaných zväzoch jedincov má rôzne ciele. Ak slobodné osoby majú prednosť, potom spoločné dobro môže byť niečím, čo vyplýva z aktov prijatých slobodnými osobami. Novak sa spolieha na Tomáša Akvinského, ako ho interpretoval Maritain, v rozlišovaní medzi „osobou“ a „indivíduom“. Vzhľadom k tomu je jedinec len členom druhu, osoba je jedinec so schopnosťou poznania a výberu, a preto je slobodný a zodpovedný. Cieľom každého človeka je byť s Bohom vo večnom spoločenstve poznania a lásky. Z toho vyplýva, že spoločenstvo v dokonalom poznaní a láske s Bohom je jednak spoločné dobro ľudstva a osobné dobro každého človeka. Lebo Boh, absolútna osoba, je absolútna zhoda spoločného a osobného dobra. Analogicky nakoľko človek koná s úvahou a voľbou, natoľko má väčšiu tendenciu k súladu osobného a spoločného dobra. Z toho vyplýva, že dobrom osôb na Zemi je žiť v čo najužšej jednote poznania a lásky, akú môžu ľudia dosiahnuť. Na tento účel je potrebné vytvoriť vhodné inštitúcie, aby sa dosiahlo spoločné dobro. Americký liberalizmus je ochranou individuálnych práv, ale aj spoločného dobra a umožňuje rozvoj inštitúcií, ktoré udržujú spoluprácu bez potreby predchádzajúceho súhlasu vzhľadom na konečné ciele alebo osobnú motiváciu. Spoločné dobro spočíva v tom, že každého človeka považujeme za cieľ a nikdy nie iba za prostriedok. Za účelom dosiahnutia osobných práv a spoločného dobra sa zakladatelia ústavy nerozhodli sa prikloniť k jednému morálno-kultúrnemu systému. Výstavbu takéhoto systému odlíšili od inštitúcie vlády. Myšlienka zakladateľov inštitúcie štátu, ktorého moc je obmedzená napísanou ústavou, je založená na myšlienke nedotknuteľnosti osobných práv. Výsledkom je rozdelenie právomocí štátu a právomocí spoločnosti. Spoločné dobro nie je dosiahnuté výlučne ani prevažne vládou, ale skôr sociálnymi inštitúciami, ktoré sú

nad rámec štátu. Cieľom vlády je poskytnúť príležitosť pre jednotlivca, aby mohol uplatniť svoje vlastné slobody. Spoločné dobro spočíva vo vzájomnej spolupráci, často bez výslovného plánovania. Ľudia môžu pracovať na svojich zámeroch verejne bez toho, aby to robil štát. Spoločné dobro je oveľa väčšie než politické dobro. Hlavným a najschopnejším nástrojom na dosiahnutie spoločného dobra nie je štát, ale spoločnosť ako celok v plnom rozsahu sociálnych inštitúcií, a nie ako individuálne rozdrobení jednotlivci. Novak pojednáva o názoroch Madisona a Tocquevilla352, a ilustruje, že straníckosť a „vlastný záujem“ sú schopné slúžiť verejnému blahu.

Podľa Novaka spoločné dobro je v niektorej chvíli viac dobier, ktoré sú často v priamom rozpore. Slobodné osoby majú zvyčajne rôzne vízie spoločného dobra. Každý človek v slobodnej spoločnosti je zodpovedný „s rúškom nevedomosti“ za vlastné poňatie svojho dobra a spoločného dobra. Spoločné dobro pluralitnej modernej spoločnosti je teda niečo neplánované, nenásilné a nezamýšľané, ale dosiahnuté účasťou všetkých občanov. Z toho vyplýva, že tento druh spoločného dobra, ktoré je možné dosiahnuť, je spoločné dobro určitej spoločnosti v určitom okamihu - nie je to spoločné dobro na všetkých miestach a za každých okolností. Dnes spoločné dobro znamená: 1) oslobodzujúci rámec inštitúcií, ktorých cieľom je oslobodiť slobodné osoby, 2) konkrétny sociálny pokrok a 3) meradlo, ktoré nám pripomína, že žiadna forma spoločného dobra v podobe konkrétneho sociálneho pokroku sa ešte nestretla s plnou mierou legitímneho očakávania.