Nie antagonizujący charakter dobra osobowego jako dobra wspólnego

Neantagonizujúci charakter dobra osoby ako spoločného dobra

Ľudia od prirodzenosti sa združujú a žijú spolu318. Je to preto, lebo nie sú sebestační a spoločným životom efektívnejšie dosahujú splnenie vlastných potrieb.

Ľudia nie sú sebestační nielen v rozmere telesnom, ale aj v rozmere duchovnom, to znamená, že spoločný život, vzťah z mnohými ľuďmi a vzťah v dvojici „ja“ - „ty“ pomáha rozvoju osoby. Dosahuje sa to spoločným konaním, spoluprácou rôzneho druhu. V spolupráci sa spoločnosť zjednocuje tým, že dosahuje nejaký zvolený cieľ. Tento cieľ nazývame spoločné dobro: „omnis communitas est instituta gratia alicuius boni. ... Omnes

homines omnia quae faciunt operantur gratia eius quod videtur bonum; sive sit vere bonum, sive non. Sed omnis communitas est instituta aliquo operante. Ergo omnes communitates coniectant aliquod bonum, idest intendunt aliquod bonum, sicut finem“.319

Z hľadiska konkrétnych konajúcich ľudí to môže byť dobro skutočné alebo len zdanlivé. Dobro, o ktoré sa nejaká skupina snaží a ktoré tú skupinu rozdeľuje, nie je skutočným spoločným dobrom. Preto hľadáme také dobro, takú hodnotu, ktorá nerozdeľuje zúčastnených ľudí.

Najprv treba poznamenať, že ľudia sú schopní v spoločnosti dosahovať nielen spoločné dobro telesného (materiálneho) charakteru, ale aj osobného. Je to preto, lebo človek je otvorený voči svetu a voči iným ľuďom. Život človeka je iný ako život zvieraťa. Zviera je plne podriadené prírodným zákonom a ak poznáme tieto zákony, dokážeme predvídať jeho správanie. S človekom je to inak. Aj keď život človeka podlieha prírodným zákonom, predsa len v živote človeka je jedna stránka, ktorou transcenduje prírodu. Keďže má človek slobodu, jeho správanie sa nedá úplne predvídať. To, ako sa človek postaví svetu, nie je vopred dané. Človek musí veci okolo seba najprv poznať. Poznáva ich viac alebo menej správne. Potom k nim zaujíma postoj a robí rozhodnutia o skutkoch, ktoré následne koná. Tieto postoje, rozhodnutia a skutky tiež môžu byť viac alebo menej správne. A to je život človeka, ktorý je od iných tvorov prírody odlišný, ale zároveň k týmto tvorom, k prírode a svetu je človek otvorený. Môže s nimi komunikovať³²⁰. Komunikácia je najplnšia medzi ľuďmi navzájom, lebo nižšie tvory (napr. zvieratá) nie sú

318 „Nam unus homo per se sufficienter vitam transigere non posset. Est igitur homini naturale quod in societate multorum vivat. “ De regno, lib. 1. , cap. 1.

319 Sententia politic. , lib. 1, lectio 1, n. 2.

rovnými partnermi pre dialóg. Komunikácia neznamená len nejakú výmenu slov, vedomostí, ale je to zároveň výmena vo sfére bytia. Je to vzájomné obdarovanie v priateľskom vzťahu, keď darúvame seba a prijímame inú osobu: „... „ja“ darúvajúc seba

druhému a stretávajúc sa s takým istým skutkom zo strany „ty“ nielenže zo svojho vnútorného bohatstva nič nestráca, ale naopak - obohacuje sa tým všetkým, čo druhá osoba získala a čo predstavuje“321. To je prípad nielen priateľstva, ale aj lásky, v ktorej zúčastnené osoby nadobúdajú nový spôsob jestvovania: „bytie-pre-druhú osobu“. Takto vznikajú vzťahy, ktoré sú spojením dvoch osôb. Ak takáto priazeň a darovanie už nie je len v rámci dvojíc, ale väčšej skupine, vzniká vzťah, ktorý nie je len „ja“ – „ ty“, ale „my“ a to je spoločenstvo. Krąpiec hovorí, že vzťah v dvojici je základom rodiny, a vzťah „my“ je základom štátu. Obe skupiny pokladá za prirodzené, rodinu z hľadiska telesných, ale i duchovných potrieb, štát tiež z hľadiska týchto potrieb, ale v miere úplnej sebestačnosti322.

To uspokojovanie potrieb pokladáme za skutočné spoločné dobro. Pritom zdôrazňujeme, že ak rešpektujeme personálny charakter potrieb človeka, ak spoločnosť podporuje rozvoj osoby človeka, tak takto chápané dobro nie je antagonizujúce, nie je príčinou sporov, nerozdeľuje spoločnosť, nespôsobuje nespravodlivosť medzi členmi spoločnosti, ale je tým najušľachtilejším, čo môže byť cieľom spoločnosti323.

Rozvoj osoby človeka v spoločnosti je vtedy, ak sa človek zdokonaľuje vo sfére intelektu, vôle a tvorivých síl. Intelekt sa zdokonaľuje pravdivým poznaním, vôľa a city sa zušľachťujú konaním dobrých skutkov v duchu čností a tvorivé sily sa rozvíjajú angažovaním aj intelektu aj vôle a citov pri vytváraní nových diel v oblasti techniky a umenia. Tak sa rozvíja osoba človeka a má to charakter určitého rastu bytia. Takýto rozvoj má spoločnosť podporovať. Sú ešte potrebné ďalšie podmienky - všetci členovia spoločnosti majú byť na rozvoji osobne zainteresovaní a majú mať spoločnú zodpovednosť za uskutočnenie rozvoja324. Nestačí účasť na vytváraní materiálnych dobier, ani spoločná práca na duchovnom dobre. Tiež nestačí spravodlivosť medzi jednotlivými členmi. Je potrebné zaangažovanie, zodpovednosť a ešte to, aby konkrétna forma úsilia a osobný rozvoj všetkých nevylučovala posledný cieľ, objektívne chápaný325. Tak sa stane

321 KRĄPIEC, M. A.: Ja – człowiek. . . , s. 324.

322 Porov. KRĄPIEC, M. A.: Ja – człowiek. . . , s. 334.

323 Porov. KRĄPIEC, M. A.: Ja – człowiek. . . , s. 328, 338.

324 Porov. KRĄPIEC, M. A.: Ja – człowiek. . . , s. 328.

spoločnosť prostredím, priaznivým pre rozvoj osôb, „kultúrnou ekologickou nikou“, v ktorej môže osoba rásť326.

Spoločné dobro chápané ako rozvoj osoby nie je antagonizujúce preto, lebo z rozvoja jednej osoby majú osoh všetci. Napr. vedomostí neubúda a všetci ich môžu získavať v neobmedzenej miere. Viac pravdy viac dobrá viac krásy a viac možností u jedného človeka slúžim všetkým. Ak budeme zachovávať právo mať úctu verejnosť jednotlivcov a ľudia budú pre nás cieľom to prinesie dobrodenie pre všetkých. Dobro rozvoja osoby je chápané ako cieľ, 327 preto takto chápané dobro nerozdeľuje, ale spája a zjednocuje. Spoločnosť má teda vytvoriť podmienky umožňujúce rozvoj osoby. Tak chápané spoločné dobro - podľa Krąpca - má byť nadradené voči iným dobrá, pretože má funkciu zjednocujúcu, vychovávajúcu, usporadúvajúcu a koordinačnú. Dobro poznania, čnosti a tvorivosti je dobrom všetkých, pretože osoby sú všetci. Navyše, ak niekto čerpá z pokladu vedomostí a čností, neostáva pre druhých menej, ako je to pri materiálnych dobrách. Na to je potrebná aj autorita, ktorá by vhodné usporiadala spoločenské pomery.

Autorytet w służbie dobra wspólnego

Autorita v službe spoločnému dobru

Aby sa spoločnosť stala homogénnym a fungujúcim systémom, potrebuje stabilizačný prvok, ktorý by ju udržiaval a riadil. Funkciu tohto stabilizačného prvku plní autorita. Dokonca možno povedať, že bez autority a jej výchovnej, riadiacej a koordinačnej úlohy nemôže žiadna spoločnosť existovať.

Samotný pojem autorita je odvodený od latinského auctoritas, ktorého koreňom je

augere, čo znamená „dávať rast, podporovať, obohacovať“. Autorita je teda inštitúcia,

ktorá zaručuje rozvoj a rast bohatstva tých, nad ktorými je uskutočňovaná.

Autoritu možno definovať ako „poverenie, ktoré nadriadenú osobu oprávňuje vznášať na iných požiadavky kvôli ich vlastnému blahu alebo kvôli blahu spoločenstva. “328

K. - H. Peschke rozlišuje autoritu osobnú a oficiálnu a podľa iného členenia autoritu teoretickú a praktickú.

326 KRĄPIEC, M. A.: Ja – człowiek. . . , s. 332.

327 Vo vzťahu k poslednému cieľu - k Najvyššiemu Dobru. a tento cieľ je hodný nasledovania všetkými ľuďmi.

Osobná autorita sa zakladá na odbornej, vedeckej, intelektuálnej, skúsenostnej,

duchovnej alebo morálnej prevahe, alebo tiež na zvláštnej charizme organizovať veci a viesť druhých. Môže sa opierať o bohatšie skúsenosti, o širšie a hlbšie poznanie, väčšiu technickú a profesionálnu zručnosť, zrelší charakter, ale tiež aj o zvláštnu prirodzenú charizmu viesť ľudí, ovládať iných, organizovať veci a pod.

Oficiálna autorita alebo tiež sociálna autorita je taká autorita, ktorú získava ten, na

koho spoločnosť prenáša vedúcu funkciu. Tento druh autority existuje nezávisle na osobných kvalitách, ale aj tak je potrebné, aby tento typ autority sprevádzala aj osobná autorita.

Záväzky podriadených voči oficiálnej autorite vyplývajú aj vtedy, ak sú nespokojní s danou osobou, alebo jej nositeľ je tejto danej autority nehodný. R. Hauser zdôrazňuje, že nariadenia oficiálnej autority „majú prísne záväznú povahu rozkazu, prikázania a zákazu, jej uznanie nie je záležitosťou slobodnej voľby, ako je to pri podriadenosti osobnej autorite. “329 Treba však zdôrazniť, že záväzky voči sociálnej autorite prirodzene vznikajú iba v medziach daného úradu.

Iné rozdelenie rozlišuje medzi teoretickou a praktickou autoritou.

Teoretická autorita sa týka pravdivosti výpovedí a prislúcha osobám majúcim

osobitnú kompetenciu v zvláštnej oblasti poznania, vedy alebo náboženskej viery. Teoretická autorita vyzýva k rozumovému súhlasu.

Praktická autorita330 sa voči teoretickej autorite líši tým, že súvisí s príkazmi konať, je viazaná na predpisy, disciplínu, občianske a cirkevné zákony. Táto autorita si vyžaduje poslušnosť.

Toto rozlíšenie má veľký význam pre výkon náboženskej autority. Vďaka nemu možno predísť nedorozumeniam v otázke poslušnosti voči cirkevnej autorite. Aj v cirkvi, ako všade inde, sa praktická autorita vzťahuje k vecne správnym procedurálnym pravidlám331 , a nie k otázkam pravdy. Zmeny v praktickej oblasti teda nie sú zmenami náuky a súvisia s rozumnosťou, vhodnosťou a spravodlivosťou.

Zdôvodnenie autority. Prvé a základné zdôvodnenie pre existenciu a potrebnosť

autority v spoločnosti je ľudská prirodzenosť. Ľudia od prírody majú rôzne schopnosti. Niektorí majú väčší talent a lepšie kvality ako iní jedinci. Preto pri istých hraničných alebo výnimočných situáciách sa ukazuje prednosť niektorých jedincov organizovať,

329 Porov. PESCHKE, K-H. Kresťanská etika, s. 463.

330 Touto autoritou v užšom zmysle sa zaoberá sociálna etika.

projektovať, taktizovať, viesť ľudí a pod. Tak sa ukazujú prirodzeným spôsobom autority schopné viesť, organizovať alebo riadiť iných, čo ostatní jedinci prijímajú v hraničných a zložitých situáciách takmer prirodzene a bez podmienok.

Pretože spoločenský rozmer života človeka je prirodzený, vznik a potrebu autority zdôvodňuje aj život človeka v spoločenstve.

K zdôvodneniu autority na báze ľudskej prirodzenosti pristupuje racionálne odôvodnenie a programovo vložený zámer do prirodzenej dispozície človeka ako sociálneho tvora, aby vedel žiť komunitárne a dôstojne.

Funkcie autority. V pohľade na potrebnosť a funkčnosť autority môžeme rozlíšiť

aspoň dve základné funkcie autority, výchovnú a koordinačnú.

Výchovná funkcia autority. Pomáha človeku pri jeho osobnom rozvoji. Zasahuje,

formuje a vedie dovtedy, kým podriadení nie sú celkom samostatní, aby vzali svoj osud do vlastných rúk. Jej cieľom je pomôcť človeku vyrásť na samostatnú osobu schopnú správne plniť svoje povinnosti na vlastnú zodpovednosť a slúžiť spoločenstvu.

Koordinačná funkcia autority. Spočíva v zachovaní poriadku v spoločnosti, čo

môžeme považovať za jej primárnu úlohu, a v koordinácii síl pre dosiahnutie spoločných cieľov. Čím vyspelejšia je spoločnosť, tým viac potrebuje koordinačnú úlohu autority. Podstatná úloha spoločenskej autority nie je podmienená nedostatočnou vyspelosťou podriadených, ale povahou úloh a cieľov, k naplneniu ktorých je človek povolaný a ktoré presahujú možnosti jednotlivca.

Skutočná autorita nedosahuje svoje ciele despoticky a násilne, ale apelom na osobnú zodpovednosť, slobodný súhlas a svedomité plnenie svojich povinností. Iba sekundárne sa môže autorita uchyľovať k nátlaku, a to vtedy, keď sa podriadení úmyselne alebo z nevedomosti odmietajú podriadiť spravodlivým a nutným požiadavkám, a tým ohrozujú alebo poškodzujú spoločné dobro alebo svoje vlastné dobro.

Zhrnujúc doterajšie úvahy môžeme povedať: koncept osoby je charakteristický pre realistickú filozofiu, ktorá vychádza z klasickej filozofie Tomášom Akvinským rozvinutej. Poskytuje základ pre riešenie otázok spoločného dobra, jeho obsahu a nasmerovania.

Znaky, či atribúty osoby dávajú jednoznačné poznatky pre odpovede na základnú otázku priority vzťahu medzi spoločnosťou a človekom jednotlivcom, čiže ľudskou osobou. Táto odpoveď je naznačená výrokom: Osoba je dôvodom jestvovania štátu.

3.3 Źrodla zagrożenia dobra wspólnego