Psychiczno-duchowe potencjonalności bytu ludzkiego

Psychicko-duchovné možnosti ľudského bytia

Pre vysvetlenie čím city sú však nestačí prvok poznania. Zdôrazňujeme trpnú stránku citov, kde nejaký činiteľ spôsobí novú formu v senzitívnej sfére, v organizme, pričom zároveň stará zaniká. Trpnosť vyjadruje aj latinské pomenovanie citov „passio“. Nová forma môže byť lepšia, dokonalejšia alebo môže byť horšia a vtedy „passio“ má význam utrpenia. City rozlišujeme od poznania, lebo pri poznaní (aj zmyslovom aj rozumovom) získavame síce nové formy (predstavy alebo pojmy), ale nestrácame tie predchádzajúce. Prijímame nové formy akosi objektívne, teda čo najvernejšie skutočnosti. City však vznikajú tak, že vonkajší činiteľ pôsobí a pri vznikaní novej formy sa podieľa aj dispozícia podmetu, a tak vzniká stav, ktorý je mnohorako ovplyvnený, preto by sme ho mohli nazvať subjektívny. Môžeme to vidieť aj z toho, že rovnaký podnet vyvolá rôznu reakciu rôznych ľudí, prípadne v rôznom čase, za rôznych podmienok. Ďalším znakom je určitá miera determinovanosti. Môžeme sa ovládať, ale len do určitej miery. Sú prípady, keď sa nám to vôbec nedarí, čo súvisí s tým, že v senzitívnej oblasti panuje

determinovanosť, ktorú vôľa nie vždy prekoná. City teda pokladáme za akty zmyslovej žiadostivej schopnosti, teda inými slovami, sú to prejavy splnenej (skončenej) alebo nesplnenej (nezakončenej) túžby, ktorej cieľom je dosiahnutie vlastného dobra. Štruktúra citov obsahuje tri prvky - spomínaný prvok poznania, nejaká telesná premena (fyziologický prvok) a duchovný (psychický) prvok. Psychický prvok je určitý pohyb, resp. napätie buď od predmetu (ak je považovaný za nejakú hrozbu, nejaké zlo) alebo k predmetu (niečo dobré). Fyziologický a psychický prvok sú navzájom úzko spojené a ovplyvnené. Prejavujú sa ako reakcie pasívne (ako prvá reakcia, zmena krvného tlaku, začervenanie) alebo aktívne, keď človek začne niečo robiť, niečo vravieť spôsobom, ktorý zodpovedá konkrétnemu citu. V tomto ľudia môžu do určitej miery prejav citu ovplyvniť. Tiež spôsoby vyjadrovania citov sú ovplyvnené konkrétnou kultúrou. Zvieratá sú však úplne pod vládou citov, nevedia ich ovládať.

V tradícii rozlišujeme city na žiadostivé (appetitus cocupiscibilis) a vznetlivé (vis

irascibilis): „Bonum in quantum est delectabile movet concupiscibile. Sed si bonum habet quandam difficultatem ad adipiscendum, ex hoc habet aliquid repugnans concupiscibili. Et ideo necessarium fuit esse aliam potentiam quae in id tendere.“189 V oboch skupinách nachádzame pohyb k predmetu, ak je to niečo príjemné, vhodné, v zmyslovom význame dobré alebo opačný pohyb od predmetu (negatívne city), ak je to niečo ohrozujúce, nepríjemné, zmyslovo zlé. Rozdiel medzi žiadostivosťou a vznetlivosťou je v tom, aký je predmet zložitý. Žiadostivé city sa vzťahujú na jednoduché predmety, ktoré buď priťahujú alebo naopak odpudzujú. Na to sa človek nemusí usilovať o nejaké komplikované rozlíšenie. Preto žiadostivé city sú jednoduché: „Dobro príjemné ako príjemné priťahuje

k sebe túžbu, ktorá sa podrobí tomuto dobru. Tiež zlo ako zlo odpudzuje túžbu, ktorá sa odvracia od zlého. Tak tu máme psychické jednoduché činy.“190 Vznetlivé city sa uplatňujú vtedy, ak predmet túžby sa nedá ľahko dosiahnuť. Vtedy dobro priťahuje, ale námaha pri jeho dosiahnutí (alebo nebezpečenstvo alebo nejaká prekážka) odpudzuje. Potrebujeme postoj zložený, ktorý aj rešpektuje priťahovanie a zároveň premáha odpudzujúci vplyv (víťazí nad prekážkou): „Cit, ktorý sa usiluje o dosiahnutie takéhoto dobra, je už citom

189 Sth I-II, q. 23, a. 1, ad3.

dobro, pokud těší, hýbá dychtivou. Avšak má-li dobro ne" jakou nesnadnost při získávání, z toho samého má něco odporujícího dychtivé. A proto bylo nutné, aby byla jiná mohutnost, jež by směřovala proti tomu.

190 „Dobro bowiem przyjemne jako przyjemne pociąga ku sobie pożądanie, które poddaje się temu dobru. Również zło jako zło odpycha pożądanie, które odwraca się od zła. Mamy więc tutaj akty psychiczne proste. “. KRĄPIEC, M. A. , Psychologia racjonalna, s. 117.

v svojej štruktúre zloženým, ktorý má vo svojom obsahu „pohyb k“ dobru a zároveň opačný „pohyb od“ zla - ťažkosti.”191

V týchto dvoch druhoch citov rozlišujeme ešte ďalšie podskupiny. Sú to etapy alebo fázy konania zoči-voči danému predmetu citu. A tak pri prvom stretnutí príjemného dobra má človek v ňom zaľúbenie (amor), pri snahe ho dosiahnuť je to túžba (desiderium) a pri jeho získaní radosť (voluptas). V opačnom prípade, keď ide o odpudzujúce zlo môžeme rozoznať nenávisť (odium), odpor (fastidium) a smútok (molestia). V oblasti vznetlivých citov v prípade, keď sa prvýkrát stretneme v dobrom, ktoré však je náročné získať, máme nádej (spes). Vtedy, keď sa rozbehol proces alebo príbeh práce na tom, aby sme také ťažko dosiahnuteľné dobro získali, pociťujeme odvahu (audacia). Keď ho získame, nastupujú city žiadostivé. Druhá verzia je konfrontácia vznetlivosti so zlom. Ak sa prvýkrát stretávame so zlom, ktoré je ťažko premôcť, pociťujeme beznádej (desperatio). Ak sa usilujeme prekonať to zlo, ale sa nám to nedarí, máme strach (timor). Ak sa to nedarí vo väčšej miere, človek sa mu môže poddať a vtedy má smútok zo žiadostivých citov alebo sa ďalej nepoddáva a má hnev (ira). City tiež môžeme rozlišovať na nižšie a vyššie. Obe skupiny chápeme ako žiadostivosť alebo túžbu, avšak v prípade nižších citov ide o predmet materiálny (dobro zmyslové, teda konkrétne) a prípade vyšších citov o predmet duchovný (dobro univerzálne). Teda vyššie city sú spojené s vôľou a rozumom, ktoré sú schopnosťami upriamenými na nemateriálne dobrá. A to je aj dôvod, prečo oblasť vyšších citov nazývame rozumová žiadostivosť (appetitus rationalis): „Appetitus superior qui est

voluntas tendit directe in rationem appetibilitatis absolute sicut voluntas ipsam bonitatem appetit primo et principaliter... Appetitus vero inferior sensitivae partis qui sensualitas dicitur, tendit in ipsam rem appetibilem prout invenitur in ea id quod est ratio appetibilitatis, non enim tendit in ipsam rationem appetibilitatis, quia appetitus inferior non appetit ipsam bonitatem, vel utilitatem aut delectationem, sed hoc utile vel hoc delectabile.“¹⁹² City vznikajú, trvajú a prejavujú sa u každého človeka do určitej miery rôzne. Preto stále sa opakujúci spôsob (štýl) používania citov u jednotlivcov nazývame temperament.

City teda patria do sféry zmyslovej, teda telesnej. Duša má iný charakter a teda city sa jej dotýkajú skôr akcidentálne. Je to na dvojaký spôsob - buď cit vzniká ako dôsledok

191 „Uczucie dążące do zrealizowania takiego dobra, już jest uczuciem w strukturze swej złożonym, mającym w swej treści „ruch do” dobra i równocześnie przeciwny „ruch od” zła – trudu. ” KRĄPIEC, M. A. ,

Psychologia racjonalna, s. 117.

pôsobenia z vonkajšieho impulzu. Vtedy je duša, ktorá je spojená s telom, v nejakom zmysle je ovplyvnená telom, a to, čo sa deje v tele, pôsobí aj na dušu. Fyziologická zmena v tele má teda v duši odozvu. Druhý spôsob je taký, že podnet vychádza z duše a má dôsledok v tele – napr. sympatická spomienka alebo hnev. Fyziologická zmena má príčinu v duši, pretože duša riadi telo a spätne duša túto zmenu „cíti“ spolu s celým compositom bytia. V oboch prípadoch duša pozná city akcidentálne. Duša teda transcenduje city a môže na nich pôsobiť sublimáciou.

Sumarizujúc môžeme povedať, že city sú úkony zmyslovej schopnosti, ktorá sa zameriava na dosiahnutie konkretného zmyslového dobra. Pritom je s citom spojená vždy nejaká telesná zmena. Cit vždy predchádza zmyslové poznanie.193

City majú v živote človeka je veľkú úlohu. Ponajprv treba povedať, že patria do života človeka, sú integrálnou súčasťou života osoby. Ako máme veľkú rozmanitosť schopností, tak jestvuje aj veľký počet rôznych pocitov, citov, túžob a stavov. Každá schopnosť človeka má byť optimálnym spôsobom využívaná (s čím súvisia city), aby sa človek mohol zdokonaľovať. Pozitívne city sú signálom a pomocnou silou v dosahovaní dobra a negatívne varujú pred zlom. City a správny postoj k nim sú základom pre vytváranie náležitých spôsobov konania, teda čností. Teda city sú nevyhnutné pre rozvoj človeka.194