Dostęp każdej osoby do prawdy, dobra, piękna i religii przejawem dobra wspólnego dobra wspólnego

Prístup každej osoby k pravde, dobru, kráse, náboženstvu je prejavom spoločného dobra

To, že človek sa líši od všetkých prírodných tvorov, si filozofi všimli už dávno. Uvažovali takýmto spôsobom: výsledky poznania sú všeobecné pojmy, ktoré sú nadčasové, nemenné a nemateriálne. Pretože toto človek bežne robí, má určitú schopnosť, ktorá je tiež nadčasová, nemenná a nemateriálna. Nazvali ju rôzne: myseľ, duša, rozum, intelekt. Vždy išlo o poznanie, ktoré bolo zjavne iné ako zmyslové poznanie a nebolo badateľné u zvierat. Túto schopnosť poznania filozofi interpretovali rozlične: - niektorí hovorili o jednoduchom rozume, ktorý chápe podobne, ako keď oko vidí. Iní si všimli to, že nemateriálne veci nepoznávame priamo a treba ich najprv rozoznať – preto hovorili o činnom a trpnom rozume. Ďalšia skupina popierala nemateriálnosť poznania a tvrdila, že to, čo my iluzórne vyhlasujeme za nemateriálne, je v skutočnosti len veľmi komplikované materiálne. Akékoľvek sú interpretácie, predsa je očividný rozdiel v poznaní medzi ľuďmi a zvieratami, najmä, čo týka ďalších činností, ktoré súvisia s poznaním – to je morálka, schopnosť vytvárať slobodné spoločenstvá (nielen stádovité masy), pretváranie okolia a napokon rozvoj spoločnosti i jednotlivcov. Také niečo nenájdeme u zvierat. Prvým zo základných rozmerov ľudského osobného jestvovania je poznanie. Poznanie nie je poznávanie vedomia (teda myslenie), ale „pochopenie konkrétnej veci v aspekte pochopeného abstraktného zmyslu“.305

Zvieratá vnímajú vždy časovo, priestorovo, konkrétne. Zvieratá majú len zmyslové poznanie.306 Naproti tomu človek má aj iné ako zmyslové (senzuálne) poznanie. Zmysel vecí (jej esencia) je niečo nadzmyslové. Esenciálne znaky sú nemenné (nadčasové) a nemateriálne.³⁰⁷

304 Porov. KRĄPIEC, M. A. Człowiek i prawo naturalne, Dzieła, t. X, Wydawnictwo KUL, Lublin 1999, s. 133.

305 KRĄPIEC, M. A.: Ja - człowiek. Wydawnictwo KUL, s. 180.

306 Porov. KRĄPIEC, M. A.: Ja - człowiek, s. 188.

Systém vrodených ideí alebo apriórnych kategórií zdôrazňuje rozum, empirizmus zmyslové poznanie.308 Empirický racionalizmus zjednocuje obe stránky. Táto koncepcia uniká pred absurdnými dôsledkami krajných riešení. Prvýkrát ju predniesol Aristoteles a doplnil ju sv. Tomáš Akvinský.³⁰⁹

V empirickom racionalizme poukazujeme na to, že ľudské poznanie má svoj počiatok v samej veci, ktorú však poznávajúci prijíma (zmocňuje sa jej) na svoj spôsob. Zjednodušene sa to dá vysvetliť tým, že aj keď je nejaká vec materiálna, predsa je poznávaná nemateriálnym t. j. intelektuálnym spôsobom. Nemateriálnosť zaručuje v prvom rade sama vec, pretože v nej je okrem matérie ešte aj forma, a tú človek poznáva. V druhom rade nemateriálnosť vyplýva z nemateriálnosti poznávacej schopnosti človeka. Človek teda poznáva zloženým (komplexným) spôsobom. V prvom kroku poznáva predmet zmyslovo. V zmyslových vnemoch a obrazoch však svojou poznávacou schopnosťou rozoznáva to ne – zmyslové, teda nemateriálne. To rozum prijíma a nad tým uvažuje. Výsledok poznania je nemateriálny obraz veci, ktorý je reprezentáciou podstaty (esencie) predmetu. Ak takto vysvetľujeme poznanie, unikáme aj empirizmu (lebo potvrdzujeme nemateriálnosť poznania), aj idealizmu (lebo počiatok a prameň poznania nie je v subjekte, ale v predmete). Mohli by sme o poznaní povedať ešte hlbšie - výsledok poznania je vystihnutie bytia predmetu.

Prijatie tohto obrazu v poznaní však nie je neutrálne. Každá vec vo svete má svoju formu, esenciu, bytie, mohli by sme povedať pravdu. Je to vnútorný obraz každého bytia na svete. Ak niečo poznávame, sme tým obohatení, pretože určitým spôsobom prijímame to bytie do svojho vnútra, prijímame viac pravdy. Človek uplatňuje svoju poznávaciu schopnosť, teda aktualizuje svoju racionálnosť. Tým sa osoba rozvíja.

Podobne je to s iným rozmerom každého bytia. Čím viac spoznávame, tým viac vieme. Ak niečo poznáme, že je to dobré, potom to chceme, snažíme sa to dosiahnuť, získať, zjednotiť sa s tým. Napr. pre hladného je dobro pokrm, ktorý hľadá. Alebo hľadáme živobytie, hľadáme zdravie, hľadáme priateľstvo. To, čo chceme, tiež nie je neutrálne. Ak získavame resp. dostávame dobro, to nás obohacuje. S dobrom súvisí schopnosť človeka sa rozhodnúť, čo je vlastne činnosť vôle, ktorá prirodzene je naklonená k dobru. Osoba sa vďaka prijatému rozhodnutiu snaží získať nejaké dobro alebo sa k nemu priblížiť. Ak to robíme pozornejšie, v spojitosti so zodpovednosťou, tak môžeme hovoriť

308 Porov. KRĄPIEC, M. A.: Ja - człowiek, s. 199.

o formácií osoby. Ide o dôkladné poznanie prirodzenosti dobra, vedomé a zodpovedné prijatie rozhodnutí, vďaka ktorým sa osoba zdokonaľuje v konaní. Vtedy naše skutky sú hlbšie, chcenie vôle je intenzívnejšie a voľba rozhodnutia zrelšia. Taký postup človeka obohacuje a ako osobu ho rozvíja.

Ďalším atribútom osoby je schopnosť lásky, ktorá sa prejavuje viac v schopnosti sa obetovať ako v žiadostivosti. Osobná láska je jeden z najdôležitejších znakov človeka. Dáva mu miesto na najvyššom stupni hierarchia bytí. Jej základom je schopnosť rozoznať v druhej osobe dôstojné dobro (bonum honestum). To je také dobro, ktoré má byť len cieľom konania a nikdy prostriedkom. Láska tiež človeka obohacuje ako osobu ho rozvíja. Štvrtým atribútom osoby je schopnosť náboženstva. Filozoficky to chápeme ako hľadanie plnosti pravdy, dobra a krásy, čo sa v náboženstve pomenúva ako svätosť. Každý človek sa stretáva vo vlastnom živote s nedokonalosťou, zvlášť vtedy, keď si uvedomuje, že jeho poznanie nie je absolútne, jeho skutky nie sú absolútne dobré a nie je schopný vytvoriť absolútnu krásu. Podobne pri pohľade na život človek vidí, že je dočasný a krehký, teda nie absolútny. To ho pohýna hľadať pomoc a podporu v tom, čo je k absolútnosti bližšie. Takúto činnosť nazývame zvyčajne „hľadaním zmyslu života“. Takýto zmysel alebo podporu nachádza v náboženstve. V ňom človek nachádza vzťah k absolútnej pravde, k absolútnemu dobru, k absolútnej kráse, a z toho plynie taký účinok, že život začína mať zmysel. Ak sa náboženskosť uberá takýmto smerom, obohacuje človeka a ako osobu ho rozvíja.

Všetky tieto štyri rozmery sú dôležité pre osobu, zároveň sú podobami transcendencie nad prírodou alebo vnútornými piliermi kultúry. Sú však aj elementmi spoločného dobra. Je to preto, lebo spoločné dobro sa zakladá na dobre osoby. Štát, spoločnosť a akákoľvek skupina ľudí, ak chce byť nápomocná svojim obyvateľom resp. členom, má rešpektovať tieto rozmery osobného života. Spoločné dobro spočíva v tom, že podporuje hľadanie pravdy, konanie dobra, tvorenie krásy a pestovanie zbožnosti. V zjednodušenom prístupe štát má podporovať vzdelanie, výchovu (nielen detí, ale aj dospelých), umenie a náboženskú slobodu. Môžeme nájsť ešte aj obrátenú stránku - teda zabraňovanie opaku. To znamená, že k spoločnému dobru patrí očisťovanie od omylov a klamstiev, zabraňovanie zlým skutkom, rozlišovanie pravého umenia od gýču a pranierovanie nábožensky inšpirovaných excesov. Zo štruktúry bytia osoby vyplýva jej otvorenosť voči pravde, dobre a kráse. Keďže adresát spoločného dobra je ľudská osoba, pôsobenie štátu (alebo spoločnosti) má napomôcť aktualizovanie (uskutočňovanie) týchto

štyroch rozmerov života osoby. Pravda, dobro, krása (resp. láska) a náboženskosť stoja pred človekom ako úlohy. Sú znakmi osoby, ale aj tými schopnosťami, ktoré majú byť rozvíjané. Úlohou štátu je všestranne to podporovať, aby bol osobný rozvoj každého človeka čo najväčší.

3.2.2 Gwarancja osobowej godności, zupełności i podmiotowości wobec